V zime má človek pocit, akoby išiel električkou do Tatier. Sivá mestská džungľa sa stráca a zrazu sa človek ocitne v lese zasypanom snehom. Posledná zastávka je Potsdam Hauptbahnhof. Vybrala som sa tam s Anežou z dvoch dôvodov: Hochschule für Film und Fernsehen Konrad Wolf a Schloss Sanssouci.
Na to, aký je Potsdam (oproti Berlínu) malinký, je jeho ponuka letákov a mapiek s pamätihodnosťami a atraktívnymi miestami v budove hlavnej stanice naozaj veľká (spolu s 3D plastickou miniatúrou celého mesta). Za všetko hovorí zrejme práve zámok Sanssouci, ďalej Friedenskirche, Neues Palais, zámky Babelsberg a Charlottenhof a štvrť Medienstadt so slávnym filmovým štúdiom a parkom.
Najprv sme sa teda stratili už v spomínanej budove hlavnej stanice. Nevedeli sme totiž nájsť správnu zastávku autobusu, ktorý by nás odviezol do Babelsbergu, kde sme mali na programe hľadanie filmovej školy. V nie vhodnej obuvi sme sa trmácali klzkými chodníkmi a nadávali. V našich prešpekulovaných mysliach sme si totiž zle vysvetlili OBROVSKÚ A JASNÚ tabuľu s nápisom HFF →, a kráčali sme rovno. Po chvíli zmätkovania a vracaní sa späť sme sa dostali k zadnému (?) vchodu školy. Obrovská budova, podobná veľkému nedostavanému skladisku s presklenými múrmi a výťahom. Tomu vravím umelecká škola. V malej kantíne som si dala latté (chutilo neporovnateľne lepšie ako wiener melange v Universität der Künste), prehliadli sme si celý „hangár“, zobrali zopár letákov a prospektov a vyšli vonku hlavnými vchodom s tým, že už sa predsa nestratíme.
Haha... Ešte hodinu sme blúdili po Filmparku, objavili sme aj nejakú budovu patriacu k Universität Potsdam a nakoniec sme sa autobusom – síce výraznou okľukou- dostali späť na hlavnú stanicu.
Druhý bod programu bol zámok Sanssouci. Chystám sa doňho namôjveru už asi dva roky. Konečne sa zadarilo. Je to síce letné sídlo, ale obzrieť sa dá aj v zime. Na prehliadku so sprievodcom sme sa nazbierali až štyria. Stáli sme pred vchodom a drkotali zubami. Keď sa otvorili dvere zámku, vletela som rovno sprievodkyni do úsmevu vo viere, že vnútri bude teplo. Omyl. Friedrich Veľký alebo Alter Fritz, ako ho ona vzápätí nazvala, sa tu naozaj zdržiaval len v lete, takže sa neobťažoval nijakou inštaláciou kúrenia. Aspoň tu nefúka, povedala nám. Od zimy som mala hlavu vtiahnutú medzi ramenami celú prehliadku, ale stálo to za to. V štýle rokoko by som si síce ani jedno :) svoje letné sídlo nevyzdobila, ale v obrovských miestnostiach s vysokými stropmi sa nespočetné zlaté ornamenty mušlí, vínnej revy a pavučín perfektne hodili. Voltaire bol veľkým kamarátom a častým hosťom starého Fritza a spoločne filozofovali nad životom a vínom špeciálne v jednej miestnosti, ktorá má pripomínať rímsky Pantheon a z ktorej mali otvorom v strope prúdiť ich osvietené myšlienky ďalej do sveta. Tiež by som sa pridala.
Do Potsdamu sa určite ešte vrátim a sľubujem, že nebudem ako ostatní Berlínčania, ktorí tam naposledy boli na výlete s triedou na základnej škole. Ani náhodou! Hneď v lete si pôjdem pozrieť filmové štúdiá, keď už našli aj tú zvyšnú stopáž Metropolisu...
