V autobuse bolo fajn, kým si ku mne nesadla budúca hotelierka z Liptova. Riadna baba sedela na jeden a pol sedadle a ja som bola mierne natlačená na okne tak, že mi z ubiehajúcej panorámy nemohlo nič uniknúť.
Hotelierka Ukecaná veselo konverzovala s kamoškami sediacimi za nami a vždy keď sa otočila, nezabudla ma plesnúť svojimi dlhými vlasmi po ramene.
Viedli presne tie reči, ktoré vedú všetky baby na svete, ale ktoré nenávidí tá, ktorej sa momentálne netýkajú. Ako ja v tom okamihu.
„A vieš, že ona s ním, tamten s ňou, ostatní bez nich, hento- tamto robili...atď.“
Po polhodine vytiahla rezeň a mala som dosť. O konverzáciu sa už nejdem ani pokúšať. Vy hral Maxim
E. Matkin. Až po Trenčín.
Tam som Hotelierku Ukecanú aj s kamoškami opustila nastálo. Aspoň som si myslela.
22.30. Trenčín. Stála som vpredu v autobude pri šoférovi, ktorý odmietal ľudí pustiť von aj dnu. S ďalšími dvoma vodičmi z iných autobusov diskutoval.
„Mám plný autobus, nemôžem už nikoho vziať!“
„Čo?“
„Nó,... koľko ľudí je navyše?“
„Pätnásť? No výborne a kde ich chcete nechať?“
„Ty ber tých do Lipska a Magdeburgu a ja si vezmem zvyšok.“
Po chlapskej dohode, ktorej priebeh ani systém som nepochopila, ma aj s ďalšími štyrmi cestujúcimi „preložili“ o jedenástej večer do sedemmiestneho mikrobusu.
Tam sme vyrušili dve dámy, ktoré dúfali v pokojnú cestu s vyloženými nohami. Kým sme sa pohli, celý čas sa rozčuľovali, ako sa môže niečo také stať. Aj najbližších dvadsať minút cesty sme mali o zábavu postarané. Paničky, jedna z nich profesorka na talianskej a slovenskej univerzite, sa rozplývali nad nedokonalosťou systému, „lakomými slovenskými očami“, ktoré zhrabli prachy a nemysleli na to, že cestujúcich je viac ako miesta v autobusoch (v preklade: profesorka musí stiahnuť nohy zo sedadla, aby som ja nesedela v kufri a ju to štve).
O.k., aj mňa to trápilo, ale nechcela som o tom počúvať ako o hlavnom príspevku v televíznych novinách.
2.25. Vodič zastal na pumpe a oboznámil ma s tým (všetci ostatní spali), že musí doliať nejakú kvapalinu niekam. No keď otvoril motor, z ktorého sa zadymilo ako v zlom filme, bolo jasné, že zábava skončila. Chvíľu telefonoval (nie je to na pumpách zakázané?) a potom nám, už prebratým, oznámil, že mikrobus sa pokazil a musíme si počkať na autobus, z ktorého som pred pár hodinami -v nádeji na lepšiu cestu- vystúpila. A panie mali novú „reportáž“...
Netuším, ako sme sa do autobusu pomestili a kde ostali zvyšní ľudia, ale zvládli sme to celkom fajn- na schodoch musela byť iba jedna pani a v uličke spal tiež len jeden chalan...
2.40- 6.10 Túto časť cesty som prespala v rôznych akrobatických polohách typu: nohy hore, potom nohy dole, nohy pod seba, hlava v predklone, hlava v záklone a pod.
V Lipsku sme mali byť o 6.25 a vodič sa chcel zrejme čo najviac priblížiť časovému itineráru, tak sme pre istotu úplne vynechali zastávku v Drážďanoch i mesto samotné a pokračovali Richtung Leipzig. Pred stanicu sme dorazili o 6.50. Z autobusu som dobreže nevypadla- slepá, nenamaľovaná, unavená, strapatá, dezorientovaná, s ťažkým kufrom a boľavým krkom.
Milujem cestovanie.
Tento príspevok je venovaný všetkým cestujúcim, vodičom a milovníkom cestovania na akýkoľvek spôsob.
