Pred pár týždňami sme- na podnet našej profesorky- mali s nimi dvomabesedu.Títo dvaja sú skutočne zvláštna dvojica- ale len v tom najlepšom zmysleslova. Na prvý pohľad je každý iný.
Silvo, ako ho Karol oslovoval, jevysoký, charizmatický, typicky riaditeľovsky vyťažený typ (tento opisnemám tak celkom z vlastnej hlavy, ale od osoby, ktorú pán riaditeľzjavne „zaujal“:)), ktorý ešte aj počas besedy odskakoval vybavovať„dôležité telefonáty“.
Karol oproti nemu pôsobil ako svetaznalýpohodový vtipný týpek, ktorému zdanlivo absolútne nezáleží na tom, čosi o ňom ľudia myslia. Keď teraz pozerám Susedov, mám pocit, akoby vnich Karol občas hrával sám seba.
Keď však začali rozprávať, bolo jasné, že oni dvaja sa profesionálne„našli“. Diskutovali s nami o ich literárnej tvorbe a snažili saporadiť ako/ kedy/ kde/ máme vlastne písať my. Na svoje literárnezačiatky nespomínajú veľmi radi. Karol nám porozprával o časoch, keď siako šesnásťročný myslel, že lepšie ako teraz už písať nebude. Teraz sak svojím vtedajším dielam nepriznáva a posledné po čom túži je, opäť siich prečítať. Silvo nám zase porozprával ako podľa neho prebiehaprofesionálny život spisovateľa. V prvých rokoch sa potrebuje vypísať„zo seba“- teda písať o sebe, len o sebe a v podstate stále o sebe a ažkeď preklenie toto obdobie „egoizmu“, môže písať aj o iných veciach.
Najviac ma však prekvapili spoločnou myšlienkou, že pre nich každý, ktopíše pred tridsiatkou prózu a po nej poéziu, je ČUDNÝ. Vraj to totižnie je normálne. Človek píšuci prózu potrebuje skúsenosti, ktoré všaknaberie až vekom. A na poéziu treba mať vrodený cit a keď ho človekneobjavil v mladosti, v starobe ho zrejme nenájde vôbec.
Každopádne to bola najlepšia literárna beseda, akú som zažila. Doterazsom totiž bola len na dvoch a to v našej knižnici, kde nám tety sícehovorili o knihách, ale len v tej súvislosti, že ich nemáme polepiťžuvačkami a zamastiť špinavými rukami (no čo, mala som osem) a že ichmáme vždy načas vrátiť späť.Samozrejme, že nesúhlasím so všetkým, čo duo Horváth- Lavrík povedalo,pretože na poéziu cit zjavne nemám a vyše desať rokov čakať nebudem,kým moje písanie prózy už nebude ČUDNÉ.
Ale jedno si určite zapamätám:a to, že spisovateľova tvorba sa nikdy nebude páčiť všetkým. Človek simusí vybrať skupinu ľudí, pre ktorých chce písať(Karol to vysvetlil napríklade Táne Keleovej-Vasilkovej) a vtedy bude písať dobre a tá nímvybraná skupina ho bude aj čítať. K tomu by som len rada dodala, že toisté platí aj pre čitateľov. Ak niekoho tvorbu „nemusia“, zjavne nie súv jeho skupine zaradení. Skrátka: ak sa ti nepáči, nečítaj a nechajtak!
