Keď sa ma ktokoľvek pýta, ako bolo tento rok na Oscaroch, automaticky odpovedám, že supér, úžasne. Potom sa zháčim a premýšľam, ako svoju odpoveď napraviť, aby som neklamala. Totiž, pre mňa je fantastický už len samotný pocit, že trávim noc v kine s fľašou vína a štvrť kilom baby mrkvy a pozerám priamy prenos odovzdávania najprestížnejších filmových ocenení a žasnem nad šatami, v ktorých sa herečky a akožeherečky predvádzajú. A je to priamy prenos! To čo vidím, sa naozaj na západnom pobreží práve deje (viem, viem, už som to raz písala), a dovolím si tie slzy a ďakovné reči označiť ako jediné skutočné emócie a úprimné prejavy, ktoré možno v Hollywoode vidieť.
Za tento pocit môžu minuloročné Oscary. Host Hugh Jackman bol úžasne neodolateľný a slintali sme pri ňom takmer celý večer! Predviedol nádherné muzikálové opening number, v ktorom predstavil všetky nominované filmy. Odporúčam si video pozrieť na youtube... aj stokrát. Okrem toho som stihla vidieť takmer všetky nominované filmy a mala som niekoľko silných favoritov (Penélope Cruz, Kate Winslet, Heath Ledger a Sean Penn) a keď zvíťazili, jačala som na celé kino (tiež výhoda priameho prenosu, mimochodom... keď to pozeráte neskôr a jačíte, nuž... ehm... už to nie je také cool).
Ale späť k tomuto ročníku. Už predtým sme sa s Mici zhodli na tom, že tromfnúť Hugha bude viac ako náročné. Preto som predpokladala, že výber moderátorskej DVOJICE Steve Martin a Alec Baldwin je snahou vyhnúť sa porovnávaniu. No, a aj boli neporovnateľní... neporovnateľne nudní, trápni a príliš hrubí, ich humor sa strácal v urputnej snahe zaujať a preto pourážali miestami viac, ako by sa patrilo.
Ešteže aspoň NPH (Neil Patrick Harris, a.k.a. Barney Stinson z How I Met Your Mother) to zachránil svojim úvodným speváckym číslom, aj keď, sorry Dr. Horrible, Hugh Jackman to stále nebol.
A celý večer sa niesol v znamení „nestíhame, réžia, vypnite všetkým nepodstatným kategóriám mikrofóny, nech dlho neďakujú, strašne sa ponáhľame“. Aj keď v prípade takej Mo'nique by som to možno urobila aj sama- neporozumela som, čo nám chcela zvestovať, a chcem poďakovať Saturday Night Live a Traceovi Thompsonovi, ktorý ju perfektne sparodoval a tým jej prejavu dodal pre mňa paradoxne zmysel. A záver galavečera už nemá ani zmysel komentovať, lebo tuším žiaden nebol.
K filmom sa mi vyjadruje veľmi ťažko, keďže musím priznať, že som ich veľa nevidela (napr. Avatar či Hurt Locker), a tie čo som videla, som veľmi nemusela (An Education, Up in the Air). Veľmi som držala palce Sherlockovi Holmesovi, čo sa hudby týka, a Inglorious Basterds za réžiu a film, no bohužiaľ, nevyšlo. Neskutočne sa však teším za sošku za vedľajšiu mužskú rolu, ktorá išla rakúskemu hercovi Christophovi Waltzovi. To bol výkon, o ktorom môže väčšina hercov len snívať. Ako povedal jeho kolega- bastard Til Schweiger: „Der Oscar ist ihm nicht zu nehmen- da müsste es schon mit dem Teufel zugehen.“
Takže, áno, oscarovská noc mala pre mňa opäť raz čaro, a zrejme vždy mať bude, ale minuloročnej sa v nijakom prípade nevyrovná.
Podľa tradície by som sa mala vyjadriť konkrétnejšie aj k už spomínaným šatám. Ale myslím, že by som nepriniesla nič nové, takže len v prípade záujmu odporúčam niektoré z týchto blogov: http://barboradudinska.blogspot.com/2010/03/oscar-va-va-voom.html http://modnepanoptikum.blogspot.com/2010/03/oscars-2010.html
(Rada by som upozornila, že Mizzi a Mici je jedna a tá istá osoba. Odlišný spelling vznikol po vzhliadnutí filmu Fanny och Alexander od Ingmara Bergmana a jednoducho sa len neviem rozhodnúť, ktorá verzia sa mi páči viac.)
