Človek si povie: „Samozrejme!“ Celý národ predsa tvoríme jeden celok,jednu veľkú rodinu a život alebo smrť kohokoľvek z tejto rodiny sa násdotýka. A nie len z nezištnosti a lásky k tomu druhému, ale z časti ajz vlastného egoizmu, pretože smrťou člena rodiny, zomrie aj niečo vnás. To by ale znamenalo, že trpíme rovnako vtedy, keď nám umrie niektoz blízkej rodiny, aj vtedy ak zabijú napríklad v Iraku nejakého vojaka.Alebo to tak nie je?
Keď stratíme niekoho z rodinného kruhu, vtedy pociťujeme smrť častisvojho Ja, vtedy žialime a vtedy si uvedomujeme, že sme všetci jedencelok. Keď sme sa pred časom v správach dozvedeli o smrti slovenskéhozdravotníka Rastislava Neplecha v Iraku, boli sme zdrvení. Lenže čím?Posťažovali sme sa na to, že za všetko môže vojna, zbrane, terorizmus,vysoká politika a pýtame sa, ako sme si my, ľudia, mohli vytvoriťtakýto svet, v ktorom už ani nestíhame žialiť nad všetkými obeťami namivytváraného násilia. ľudstvo sa ničí samo. Naozaj nám zvoní do hrobu.Všetkým. Pretože z mnohých nám známych, aj neznámych dôvodov si nášľudský kontinent ničíme ako sa len dá a to s takou rýchlosťou, že siani nestíhame uvedomiť, kedy a kde z našej súše miznú obrovské kusy zemea nenávratne sa strácajú v oceáne. Dokedy mienime takto pokračovať?
