Také normálne sobotné poobedie. Keď som kráčala stredom námestia sjednou kamoškou, aby sme navštívili v cukrárni druhú, všimla som si, žena miniatúrnom priestore medzi dvoma kostolmi je kriedami nakreslenýznak mieru. Na letáku pri pódiu stálo niečo v tom zmysle, že príďteurobiť znak mieru, dostanete fakľu, urobíte dobrú vec a ešte vám ajtraja fakíri zatancujú...
Neviem, či sa vo mne prebudil môj spiaci duchaktivistky za mier, hippiesácke Ja, alebo som len nechcela byť v sobotuvečer doma. Skrátka v tej zime sme sa tam postavili a keď nás ľudia zozdruženia NAROVINU, ktorí to celé organizovali, požiadali, či imnemôžeme pomôcť, chtiac- nechtiac som stála na námestí so štyrmifakľami v ruke, číslom pripnutým na bunde a kričala na ľudí, či sijednu pochodeň nekúpia a nepridajú sa k tvorbe symbolu.
Okolo pol ôsmejsme usúdili, že je čas sa pekne synchronizovane rozostavit na kriedovéčiary. Tak sme tam stáli, potichu s fakľami nad hlavami.Nemôžem povedať, žeby tam bol ten magický moment, keď som mala pocit,že robím niečo dobré pre ľudstvo.
Nebol tam ani nijaký zlomový okamihmôjho života, od ktorého som si viac začala uvedomovať násilie, vojny adevastovanie sveta... Len sme mlčky počúvali reč o tom, ako v tentoistý okamih tvoria znak peace aj v Paríži, Vladivostoku, New Yorku ainých veľkých mestách (ako sa Poprad dostal na zoznam ozaj neviem...) asnažili sa, aby nám, napriek vetru, nezhasli plamene, prípadne aby smenejakému spolutvorcovi nepodpálili vlasy a sebe obočie. A ja som siešte v duchu spievala pieseň Johna Lennona Give Peace A Chance...
Neviem, či snaha týchto a podobných organizácií niekam povedie. Mocnísú stále mocnejší a riadia svet podľa vlastných pravidiel a nedbajú pritom na následky.Napriek tomu sa teším, že som bola pri tom. Pohľad na ľudí, na ktorýchbolo vidno, že sú tam, lebo v niečo veria, bol dostatočnýmzadosťučinením za omrznuté ruky, čevené oči a fakľu za tridsať korún.
