Nešlo ani tak o to, čo mu povedala. Skôr malazlý pocit z toho, že odišli z domu bez zmierenia. Bála sa, žečloveku, ktorému povie nepekné veci v podstate ich ani tak nemysliac, saprihodí niečo zlé a už nikdy si nepovedia, že to tak nemysleli a žesa majú radi. „Prestaň!", zahnala zlé myšlienky, vynadala si do poverčivýchAngličaniek, vzala kópie a odišla do svojeje kancelárie.
„Claire! Noviny!", malá ukecanáblondína s lokničkami ako anjelik jej vtancovala do kanceláriea položila na stôl DailyMirror „VďakaLucy!", odvetila Claireneprítomne. „Čo ti je? Máš také smutné oči!", Lucy bola anjel aj dušoua vždy chcelapomôcť. „Ničmi nie je. Som v poriadku. Len to počasie ma hneváa mám z nehodepresiu." „No tak! Vykašli sa na počasie. Svet je predsa taký, aký siho urobíš, no nie? Poďme večer do kina." „Ajby som šla, ale mám toho veľa a večer chcem byťs Markom. Tak málo smespolu." „Jato poznám, ver mi. Svoju polovičku som za poslednýmesiac videla dva razy. Stále je preč. Dnes ráno letel na Srí Lanku.Predstavsi, že kvôli dvom hodinám s klientom, zabije osem hodínv lietadle.Niekedy si vravím, vďaka Bohu za telefónya internet." „To máš pravdu. A niektorí vravia, že tieto komunikačnétechnológie nás od sebaoddiaľujú." Obesa na sebausmiali. „Nebudem ťa zržiavať, Claire, aj tak máme obe prácu, aletoto by si si mala prečítať."
Psychicky narušený kriminálnik a vrahterorizuje štvrť Notting Hill.
Fajn titulok. Ani ju nerozrušil, len si pomyslela, žek zlej nálade jej už chýbalo len toto. Začala uvažovať. Určite to bolpredtým nejaký vysoko postavený zamestanec skvelej firmy, ktorý by potreboval,aby mal deň štyridsať osem hodín, len aby všetko stihol. Možno mal rodinu,ktorú prestalo baviť večer, čo večer naňho čakať. Možno do práce nastúpil nový,mladý bažant bez záväzkov, ale zato s množstvom sily zvládnuť dvakráttoľko ako on. Stratil prácu, domov, rodina sa od neho odsťahovala a terazsa túla nocou a neuvedomuje si, čo robí. Možno. Možno tak skončímeviacerí... Ozaj sa mu nedivila, že je narušený. V dnešnom svete je topomaly normálne. Ľudia robia ako ťažné kone od vidím do nevidím, nemajú na niččas a ešte sa aj pohádajú s manželom. Stačilo. Už zase myslela narannú hádku a divila sa sama sebe, aké negatívne a pesimistickémyšlienky jej dnes napadajú.
Dážď neustal ani neskoro večer, keď sa vracala domov.Kráčala po parkovisku a dúfala, že Mark je už doma. Konečne saporozprávajú. Všetko bude dobré. Odteraz si na seba nájdu viac času.
Z myšlienok ju vytrholnečakaný tieň pred vchodom do domu. Niekto tam stál a hľadel na ňu. Ani sanepohla. Srdce jej tĺklo a hánky pravej ruky držiacej tašku sa jej beleli.Ani okom nemihla a predsa zbadala čosi lesklé v jeho ruke. „Nie,prosím nie!", pomyslela si.
Mark stál nad svojím nákresom.V meste bude nové obchodné centrum a on, nedávno doštudovaný mladík,má tú česť byť jeho hlavným architektom. Dnes ho to však netešilo. Ráno vyletelna svoju manželku a pohádali sa. Hlúpy kávovar. Veľmi ho mrzelo, čo sa staloa chcel byť už opäť doma a všetko urovnať. Veď majú taký nádhernývzťah. Nemôže ho pokaziť neživý dokonca pokazený predmet. Aj tak doma kávunepijú. Vyhodí ho. A vyhodí aj všetko ostatné, čo nepotrebujú. Nebudúaspoň dôvody na hádky. Pousmial sa nad tou predstavou. Uvedomil si, že je ažneuveriteľné, ako si zlú náladu z práce a hektického života človekvybije na tom najbližšom a najdrahšom. Kam to spejeme? Cestou domov jejkúpi kvety. Áno, skvelý nápad.
Malé staré kvetinárstco predvstupom do Notting Hill bolo otvorené aj večer. Zbožňuje irisy. Kvety nechal zabaliťdo celofánu a previazať lykom. Zvláštna kombinácia, ale jej sa páčila.V trochu lepšej nálade kráčal domov. Dnes ide neskoro, ale on to zmenía bude sa jej viac venovať.
Pred dverami zastal, lebo počuljej typické elegantné cupkanie po parkovisku. Postavil sa za pouličnú lampu.Claire zrazu zastala. Nechápal. Ani sa nehla. len naňnho civela a hoci jejnevidel do očí, cítil z nich strach a hrôzu. Potom pozrela na kyticu.Priesvitný celofán sa leskol vo svetle lampy.
„Claire?", neisto zavolal.„Mark? Mark! To si ty?" Claire cítila ako jej tuhnutiepovoľuje. Pribehla k nemu, objala ho a pri pohľade na kvetysausmiala. „Preteba! Mrzí ma to ráno. Chcem to napraviť. Čo keby smesi urobili voľný víkend a išli niekam do hôr?"navrhol. „Somza. Oddych nám prospeje. Poďme dnu, nech nestojíme nadaždi." Kráčalihore schodmi a už im nevadilo, že pršía majú za sebou náročnýdeň. „A vieš čo? Ten celofán kvetom uberá na kráse. Nabudúce ichlen nechaj zviazať lykom..."
