V schopnosti vyrozprávať si všetko, čo sme cez deň zažili a smiať sa pritom na celé okolie by nám asi málokto vedel konkurovať. Najväčšiu zábavu máme z rozprávania zmrzlinársko- koláčových príhod (kto sa chce dozvedieť viac, odporúčam http://www.anezkaguziarova.blog.sme.sk ).
Samozrejme, najlepšie sa rozpráva, keď človek stojí vo dverách, preto sme trošku bránili prechodu ľudí z a do cukrárne... ale aspoň nám nič neujde.
Starší pán prišiel z terasy dovnútra a kamoškinho „kolegu“ poprosil o „presso pre manželku“, ktorá tam s ním sedela. Po otázke „A ty?“ pán odpovedal, že preňho len popolník.
Kým sa presso pripravovalo, zákazník využil čas a spýtal sa na vek „mladého pána“, ako ho nazval. „Dvadsaťtri“, vraví kamarátka.
„Aha, tak mu láskavo povedzte, že ja mám šesťdesiatpäť a nech mi ten zasran vyká.“
Myslela som, že výraz „zostali sme ako obarené“ nikdy nepoužijem, ale tu sa hodí. Pretože slušné správanie sa je jedna vec, ale už len názov Balkán hovorí „tak trošičku“ o tom, kto tú cukráreň vlastní a kto tam poväčšine pracuje. Dvadsaťtriročný „zasran“ totiž nie je Slovák, čo je aspoň podľa mňa jasné už na prvý pohľad. A hoci ho nijako neospravedlňujem, myslím si, že môžeme byť radi, že vie po slovensky, aspoň toľko, koľko vie:). A tiež by mu to mohli ľudia trochu tolerovať, keď už si vybrali „cudzokrajnú“ zmrzlináreň a vysedávajú na jej terase. V podstate tu ani tak nejde o „zasrana“ (mrzí ma to, ale jeho meno si netrúfam ani vysloviť, nieto napísať), ako o ješitnosť toho pána. Nemyslím si, že mal dôvod sa cítiť urazený. Systémom netolerovať nič a bliakať na mládež si skôr niečo kompenzuje. Čo to je, to už nechávam na neho...
