Až teraz...
Keď som sa z turistky zmenila na študentku,ktorá nechodí po múzeách a kostoloch, ale po fakulte a internátoch a všademusí byť načas a musí sa denno- denne niekam ponáhľať (Praha nie jePoprad, už by som si mohla zvyknúť, že to netrvá päť minút z jednej stranymesta na druhú), zistila som, že kombinácia pražských chodníkov, opätkov a rýchlejchôdze môže byť veľmi nebezpečná. Všade samé dlaždice, mačacie hlavy a kocky.Medzi ne opätky zapadajú jedna radosť a keď konečne spokojná- šťastnádôjdem do metra, tak sa bojím, že sa zaseknem niekde v eskalátore, alebo vmriežke v podlahe.
Stále však „zíram“ s akou eleganciou dokážu originál Pražáčkykľučkovať pomedzi davy ľudí na Václaváku, taška v jednej ruke, káva v druheja tenulinké opätočky k tomu.
Za ako dlho sa to naučím ja?!
(Venované Martinke Čambalovej- neboj, my sa to naučíme:))
