Nový článok

Bol neskorý letný večer. Veľké hodiny v rohu izby odbili desať hodín. Kamilu to vytrhlo zo zamyslenia. Potriasla hlavou a očami prebehla po miestnosti, v ktorej už bolo šero, keďže v nej svietila len malá lampička. Postavila sa a podišla k oknu. Vyklonila sa a pozrela do tmavej ulice. V niektorých oknách sa ešte svietilo, no väčšina bola tmavá. Obyvatelia okolitých bytoviek boli v týchto dňoch na dovolenkách, chatách, či pod stanmi. Povzdychla si a otočila sa chrbtom k oknu, no nechala ho otvorené dokorán, predsa len bolo velmi sparno. Zamierila do kúpeľne, dala si vlažnú sprchu, zabalila sa do osušky a vrátila sa nazad do izby. Cestou si ešte z chladničky zobrala jogurt. Jedla dnes vôbec niečo? Nebola si istá... Necítila hlad, nemala chuť. Usadila sa na posteľ, a opatrne, akoby sa bála, dotkla sa rukou brucha. Musím jesť, pomyslela si, kvôli tomu drobcovi, čo je vo mne. Aby bol silný, zdravý... mocný chlap. Ako jeho otecko. Z očí sa jej vykotúľali slzy, veľké ako hrachy. „Dosť,“ zašepkala bezbranne, no plaču sa už neubránila. Prečo? Prečo práve on? hladkala rukou brucho, už trocha vypuklé. On si to nezaslúžil. On určite nie, plakala dalej. No rakovina si nevyberá. Zabíja všetkých, mužov i ženy, starých i mladých, silných i slabých, bez rozdielu. Dávid sa jej to takto snažil vysvetliť, no ona nechápala... Nechcela pochopiť, že chvíľu potom, čo prvý raz vo svojom živote cítila, že je šťastná, o ten pocit prišla. Prišla o všetko, hlavne o Dávida. Rýchlo a bolestne. Koniec jej šťastia mal aj meno, akútna leukémia. Ked mu ju zistili, bola v druhom mesiaci. Veci nabrali rýchly spád. Pobyt v nemocnici, bolestivé chemoterapie a bezradnosť lekárov. O necelý mesiac už stála v čiernych šatách, v daždi na pohrebe. Ešte aj teraz si dokáže presne vybaviť farárov zachmúrený výzor a jeho reč, slzy v očiach Dávidovej mamy a bolesť na tvári jeho otca. Jej rodičia na pohrebe neboli. Kamila vyrastala v detskom domove, rodičia ju tam odložili a viac sa o nu nestarali. Vystriedala viacero pestúnskych   rodín, no ani v jednej sa dlho neohriala. Po niekoľkých mesiacoch, práve, ked si aspoň trocha začala zvykať, ju vždy, nevedno prečo, poslali naspäť. Nesťažovala sa, bolo jej to jedno. Jediné, čo jej chýbalo, bolo aspoň nejaké pochválenie, pohladenie... To sa jej dostalo až pri Dávidovi. Stretli sa na vysokej škole, ona žiačka a on profesor. On o desať rokov starší, ona plná ideálov. Študovala pedagogickú fakultu, chcela sa stať vychovávateľkou, možno preto, aby ostatným deťom dala to, čo nedostávala ona. Obetovala tomu všetko, čo mala. A jediný, kto jej rozumel a podporoval ju, bol práve on. Videl, že Kamila je na takú prácu ako stvorená. Pomáhal jej, a postupne sa ich vzťah začal meniť. Už to nebol len profesor a jeho žiačka, stali sa priateľmi. Stretávali sa aj mimo školy, čoraz častejšie. Pri nom  zabudla na všetko zlé, čo ju v živote stretlo, a užívala si pre nu vzácne chvíle, v ktorých cítila, že ju má niekto rád. Cítila, že toto je viac, ako len priateľstvo. Ked skončila školu, bola svadba. Nie veľká, ani bohatá, no im to nevadilo. Stačilo im, že majú jeden druhého a svoju lásku. O pár mesiacov na to otehotnela. Obaja mali obrovskú radosť. A o štvrť roka už bola vdova. Ako strašne znie to slovo... Vdova. Ked bola malá, pod vdovou si predstavovala starú, asi osemdesiat ročnú babičku, ktorá žila s manželom celý život a boli šťastní. A teraz je vdovou aj ona, vo svojich dvadsiatich piatich rokoch. Osuška jej dávno skĺzla, a s mokrými vlasmi zamočila celú plachtu. Obliekla sa do nočnej košele. Do tej, čo je kúpil ako darček za promócie. Bola zelenej, jej obľúbenej, farby. Jemne sa dotýkala látky, prechádzala po nej končekmi prstov, akoby sa bála, že ju môže poškodiť. Vtedy, ked jej ju dával, jej bola velmi voľna... Nevedel odhadnúť veľkosť. Teraz to však nebolo na škodu, pohodlne sa do nej zmestila aj s bruškom. Pohľad jej padol do zrkadla. Hnedé, polodlhé vlasy jej lemovali tvár, zastrihnuté do postupna pod bradou. Štíhly krk, plné prsia, guľaté bruško a dlhé opálené nohy. Pokiaľ sa jej niekto nepozrel do tváre,   mohol si myslieť, že je to pri najmenšom misska. Ale jej oči a tvár vyzerali staro, velmi staro.   Nebola v nich žiadna iskra, objavili sa jej aj   vrásky.Odvrátila sa a vkĺzla do postele. Vedela, čo ju čaká. Najprv nebude môcť hodiny zaspať, a ked sa jej to podarí, bude sa jej snívať o ňom. Tak ako každú noc. A ráno sa zobudí s očami plnými slz. Vtom sa jej vnútri niečo pohlo. Dieťatko ju jemne koplo, akoby ju chcelo utešiť. Kamila sa po dlhom čase usmiala. „S mojím drobčekom nebudem nikdy sama...“