Ľudia plačú často a skoro vždy sa na to nájde nejaký poriadny dôvod. Sem tam človek plače od radosti nad nejakou dobrou správou, inokedy, keď niekoho blízkeho stratí. Plakať sa dá aj pre tú najabsurdnejšiu vec, hoci aj preto, ak vám niekto vyzná lásku. To síce nie je absurdné, ale niekedy sa plaču človek neubráni. Ja som dnes pre takúto maličkosť plakala. Človek, ktorého ľúbim mi mnohokrát povedal ako veľmi ma ľúbi. A ja som mu podobným spôsobom povedala, čo k nemu cítim, avšak dnes to nepovedal len dvoma slovami "ľúbim ťa". Dnes to povedal tak, že som sa neubránila slzám od dojatia. Povedal mi niečo, čo je pekné, keď to človek počuje. Povedal mi, že keby som sa spýtala,č i som pekná, on by povedal nie. Ak by som sa spýtla, či ma chce, povedal by nie a ak by som chcela vedieť, čo by urobil, ak by som odišla, povedal by nič. Povedal, že ja nie som krásna, ale nádherná, ďalej, že ma nechce, ale potrebuje a na koniec, že by neurobil nič, keby som odišla, pretože jeho život bezo mňa nemá význam. Plakala som ako malá a nevedela som, čo mu mám na to povedať, pretože som to nečakala. On nie je typ na romanticke rečičky. Bola som zaskočená a to dokazoval môj neutíchajúci plač od radosti, že na mne niekomu až takto záleží. Viem, že aj rodičom na mne záleží, ale to je iné. Moja počiatocná otázka bola na čo je plač dobrý. Síce som neprišla na tú pravú dopoveď, ale zistila som, že človeku môže dobre poslúžit v rôznych situáciach, aj an vyjadrenie pocitov ak vám došli slová.
