Takže začnem pekne od začiatku. Stalo sa to asi pred rokom a pol čo som bola v Holansku na výmennom pobyte. Posledný deň čo sme tam boli, mi začalo byť zle pri ceste na letisko. V lietadle mi tiež nebolo najlepšie, ale zatiaľ som to nejako vydržala. Som si hovorila, že to nič nie je len malá bolesť brucha, že to prejde. Lenže po tom, čo som prišla už domov, kde som bola sama, mi začalo byť viac a viac zle a k tomu sa pridala tyčka (krajšie povedané zvracanie). To by sa ešte dalo vydržať, keby to na mňa neprichádzalo každých pár minút. K tomu sa bolesť brucha zvýšila natoľko, že som nevedela, či mám sedieť, behať, ležať, alebo skákať od bolesti. A tak som sa rozhodla, že zavolám kamošku a ide sa na pohotovosť. Ja mám kliniku asi 450m od domu a táto cesta, čo zväčša trvá asi 4 minuty, mne trvala asi tri krát viac a to preto, že som musela každých pár krôčkov šupnúť hlavu za krík. Po dlhej a úmornej ceste som sa konečne dostala na pohotovosť, kde som si uvedomila, že pri sebe nemám ani halier a to sa už muselo plaťiť na Zajaca, a tak kamoška sa musela vrátiť domov a ja som čakala v čakárni, kde nikto nebol, kým sa nevráti, lebo ma do vtedy neošetrili. Po príchode kamošky som mohla konečne vsúpiť do ordinácie, kde som zbadala velmi tučného doktora, ktorý mi bol strašne nesympatický. Povedal mi, že vyhrň si tričko a ohmatal mi brucho a potom mi povedal, že mi nič nie je, len mám črevnú chrípku. A ja som mu uverila, lebo som už črevnú chrípku mala a vtedy mi doktori hovorili, že je to slepák a skoro som išla aj na operačku. Doktor mi dal nejaké lieky a povedal,že mám držať diétu. A tak som išla domov a dúfala, že lieky čoskoro zaberú. Po príchode domov som si prečítala, čo mi to vlastne dal za lieky. Zistila som, že to boli lieky na hnačku, ktorú som vôbec nemala. Ale čo už? Večer v ten deň po dlhom a tažkom trápení sa,prišla moja záchrana. Tým myslím našu susedku, ktorá je zverolekárka, ale vyzná sa aj v iných veciach a hneď videla, že tu niečo nie je v poriadku. Zobrala ma znova na pohotovosť, kde poriadne vynadala tomu lekárovi a potom nám požičala auto,ktorým ma rodičia odviezli na Kramáre. Tam na chirurgii ma vyšetrili a pýtali sa, že prečo som neprišla skôr. My sme im to vysvetlili a oni len zalamovali rukami, že čo to je za lekára. A tak si ma nechali v nemocnici, rodičia išli domov a povedali, že mi na druhý deň prinesú veci. V noci ma zrazu zobudili, kôli tomu, že sa ide na operačku. V tej chvíli som bola šťastná ako blcha, že konečne tá strašná bolesť prejde. Na druhý deň za mnou prišla mama s vecmi a ja som jej zahlásila: „Ahoj mami včera v noci ma operovali!” Ona skoro odpadla, ale prežila to. A tak som teraz šťastná,že to dobre dopadlo. Horšie by bolo, keby ma to zastihlo v Holandsku a musela by tam ostať so mnou nejaká profka skoro týždeň a nikto nevie, koľko by sme za to museli platiť. Alebo by bolo dosť zaujímavé, keby nebola naša susedka došla a boh vie, čo by sa so mnou stalo potom. Od tejto udalosti uplynul pomaly rok a pol. A pred pár dňami sa mojej spolužiačke u nás v meste stalo skoro to isté. Tiež mala bolesti brucha a išla na pohotovosť. Nemala tam síce tučného a škaredého doktora,ale mala tam tučnú a škaredú lekárku, ktor jej povedala, že má len virózu a tiež ju poslala domov. Aj ona v ten jej osudný deň skončila v nemocnici so slepákom a podobne ako ja má jazvu, ktorá nemusela byť velká, ale mohli to byť kľudne 3 malé bodky po laparoskopii. Ale čo už, keď sú u nás v meste taký hrozný lekári? A teraz obe dumáme nad tým, že keď nám niečo bude, kam pôjdeme. Určite to nebude miestna pohotovosť...
