Áno bývam na dedine a áno dokonca tam máme aj družstvo. Kedysi to bolo JRD ( jednotné roľnícke družstvo ), teraz už len družstvo. Nedávno, som potrebovala zistiť telefónne číslo na také bývale JRD, volala som na informácie a narazila som na rečovú bariéru. Slečna nevedela čo je družstvo a ja som jej nevedela vysvetliť čo to je. Začala som „ viete chovajú sa tam kravy, ktoré dávajú mlieko a slama, pestuje sa tam obilie „ no a ona „ živé kravy?“ Ostala som zmätená a radšej som jej poďakovala a zložila slúchdlo.
Som rada, že bývam na dedine. Niekedy je to veľká otrava, keď je viac ako pol dediny vaša rodina a vedia o všetkom skôr ako ja sama, ale aspoň sa nenudím a mám sa vždy na čom zasmiať. Dokonca máme obecný úrad a už sa aj pracuje na kanalizácií, máme červený kríž, dobrovoľný požiarný zbor, poľovnícky zväz a materskú škôlku. Neodmysliteľnou súčasťou dediny je samozrejme krčma (nedávno sa premenovala na Red Pub, takže ideme s dobou) a pár metrov od nej máme kaplnku. Máme troje potraviny a aj stavebniny, kvetinárstvo a kultúrny dom. Máme veľa lesov, prírodne veľké jazerá, chovajú sa tu husi a kačky, prasatá a sliepky. Klasický dedinský život. To mám na tom rada. Vystúpim tu z autobusu a viem, že som doma. Z hlboka sa nadýchnem a necítim smog, som spokojná. Niekedy, je to cestovanie hrozné a hovorím si, keby som tak bývala v Bratislave, koľko času by som len ušetrila a potom sa zobudím a uvedomím si, že nechcem bývať v Bratislave. Kedykoľvek chcem do Bratislavy to je kúsok, ale toto, čo mám tu, by som v Bratislave nenašla. Kľud, pokoj, dateľ na strome, kikiríkanie kohúta ráno o piatej, zvonenie zvonou na kaplnke každe ráno a večer o siedmej!
Som rada, že som sedláčka, že viem čo je družstvo, že viem čo je správna dedinská zábava, že viem čo je zábíjačka, že mám veľa spomienok spajajúcich sa práve s touto dedinou. V minulosti sa ma to dotýkalo, keď mi niekto povedal, „ čo chceš, veď si len sedláčka.“ Tera, som rada, že nou som. Viem, veľa vecí a naopak veľa zlých neviem. Som rada, že som dedinčanka.
Sedlákom zdar!
