Ďalší upršaný deň v akomsi meste prinútil akéhosi Sama aby sa uchýlil do akéhosi opusteného domu na okraji akejsi štvrte, aby sa ukryl pred dažďom. Žiaľ, kým sa doň dostal bol už celý zablatený, zasoplený a mokrý. Vošiel do polorozpadajúceho sa domu, do špinavej rohožky si utrel po kolená zablatené bagandže a cestou ku páchnucej a tvrdej posteli nadával na dážď a na to, že si opäť zablatil svoj skromný domček. „To aby som ho umýval stále dookola“ mrmlal si popod nos asi päťdesiat ročný, vysoký muž s dlhou bradou a vlasmi, ktoré mu tu a tam pretkávali sympatické šediny. Rukou si elegantne prešiel po tvári aby zmyl aspoň časť zelenkavej tekutiny ktorá sa mu pustila z nosa. Papierové vreckovky boli preňho príliš veľkým luxusom. Sadol si s veľkým rachotom na posteľ a usmial sa, „Konečne doma... Jéminenky, ale to tu vyzerá. Mal by som tu chodiť častejšie... Ale tie pracovné povinnosti... Človek potom nemá na nič čas.“ S námahou si vyzliekol premoknutú zimnú bundu a pekne si ju poskladal na okraj postele, bol veľmi poriadkumilovný. Okolo nohy sa mu obtierala čierna mačka a spokojne priadla. Volá sa Pimky a robí Samovi spoločnosť už celé veky. „No čo krásavica? Dávno som ťa nevidel, dúfam, že si mi bola verná. Nie, o žiadnych kocúriskách nechcem ani počuť! No poooď seem... Si hladná čo? Tak aha.. tu máš. Ťažko som na to mlieko pracoval tak ho vypi celé.“ Pohladkal svoju jedinú priateľku a usmial sa.
Vidieť úsmev na Samovej tvári, to nebolo až také zriedkavé. Rád sa usmieval, mal takú teóriu, že s úsmevom ide všetko ľahšie. Naozaj neviem odkiaľ to vzal... Ale jednoducho, úsmev ktorý vedel vykúzliť Sam, nevie snáď vykúzliť nikto na tomto svete. Krajší úsmev som jakživ nevidela. Všade z obálok časopisov na vás hľadia vyškerené silené či nesilené úsmevy cudzích ľudí, ale pritom ten Samov úsmev... Modré oči sa mu rozžiaria, pery odhalia krásne krivé, miestami vypadané zúbky so žltým nádychom a celá tvár nadobudne celkom iný rozmer. Nepozeráte sa už na ufrflaného starého muža, ale na bradatého mladíka s jemnými vráskami. Dokonca mu uveríte celú tu hlúpu tóriu s usmievaním ak sa pozeráte trochu dlhšie.
Sam sa dokonca pustil do spevu, spieval akúsi pieseň od akejsi skupiny aj keď nepoznal slová... Vyzeral naozaj dosť komicky. Dokonca si vzal metlu opretú o stenu a začal s ňou mávať a poskakovať napodobňujúc speváka s mikrofónom. „ No poď Pimky, zatancujeme si? Smiem prosiť?“ Vyzval čiernu dámu ktorá popíjala martini z kryštálového pohára na stopke a vo vnútri plávala oliva na špáradle. Samozrejme, kto by odmietol speváka svetových rozmerov, ktorý vyzval dámu len tak z pódia a navyše keď... má taký pekný mikrofón... Sam zdvihol mačku na ruky a predvádzal niečo, čo sa malo asi podobať tancu. A stále sa usmieval. No kto by aj nie, keď by držal v náručí najkrajšiu dámu z okolia...
Keď sa pieseň skončila Sam bol celý prepotený a červený v tvári. „Hádam by na dnes aj stačilo.“ , nemal hodinky, ale podľa tmy vonku usúdil, že je neskoro a, že by si chcel pospať. Nasmeroval preto svoje ohromné masívne telíčko k posteli pri okne a zvalil sa na ňu ako vrece zemiakov. „Mmmm... Najpohodlnejšia posteľ v akej som kedy ležal... A tie saténové prikrývky. Krásne voňajú.“ A už o pár minút Sam spokojne zachrápal a na vankúš vypustil dávku priesvitnej tekutiny z úst. Veď to sa stáva každému... Vždy však zaspával s úsmevom na tvári. Lebo keď zaspal, vlastne nespal. Len sa prebudil do nového, krajšieho dňa.
Na posteli pri rozbitom okne v prázdnej špinavej izbe ležal človek v starých, zablatených šatách na posteli, ktorá sa zakývala každým jeho zachrápaním a vedľa ktorej ležal prázdny dotrhaný ruksak šedej farby. To bol celý ohromný majetok toho krásneho a šťastného muža s úsmevom na tvári.
