Človek hromadný

Mnoho ľudí nemá rado cestovanie. Najmä nie mestskou hromadnou dopravou. Sťažujú sa, že to dlho trvá, že im to zaberá čas a oni toho času majú skutočne málo. A aj tak, v autobuse je tlačenica... nepohodlie a všetko je také...no dá sa povedať neestetické. Radšej sa vozia v autách, kde majú svoje pohodlie a svoj vlastný priestor. Priestor pre svoje ja. Nie ako v autobuse. Tam predsa vlastný priestor neexistuje. No je to naozaj pravda? Je to skutočne tak?

Dnes som sa nad týmto zamyslela. Stála som ako obvykle v autobuse, balasnovala a premýšľala. Ani neviem prečo, ale uvedomila som si, že teraz mám konečne čas pre seba. Chvíľka, ktorá patrí len mne. V autobuse sa pre mňa zastavuje čas. Čas v autobuse neprebieha rovnako, ako tam vonku. Čas v autobuse je relatívny. Porozhliadala som sa okolo seba. Tváre mojich spolucestovateľov boli zahmlené, ponorené do vlastného vnútorného sveta. Naraz som sa cítila, akoby som sa prebudila z Matrixu. Pozrela som do ich tvárí a premýšľala. Ktovie o čom tak ľudia premýšľajú v autobuse? Tiež si plánujú čas? Premýšľajú o stretnutí, ktoré ich len čaká? Neviem... Niektorí sa zvláštne usmievajú, iní majú kamenné tváre a iba ich neprítomný pohľad svedčí o tom, že sa v nich niečo odohráva. Niekedy by som chcela počuť myšlienky, ktoré sa ľuďom preháňajú hlavou. Je zaujímavé, že každý po nástupe do autobusu vyberie na povrch svoj vlastný vnútorný svet. Vystupuje na povrch a ako hmla zahaľuje ľudí do oparu. Je až fascinujúce, že práve v takomto neesetickom prostredí sme najbližšie k uchopeniu vnútra ostatných ľudí. Sme tak blízko, že ak by to bolo možné, dotkli by sme sa sveta ostatných ľudí len jednoduchým natiahnutím ruky. A je tak smutné, že sa nám pravdepodobne nikdy nepodarí dostať sa dnu. K podstate ľudskej bytosti, k podstate ľudského sveta. Hoci niekedy môže ísť len o to, ako správne oprať bielizeň.

Tak si vravím - keby som sa dnes "neprebudila", asi by som sa rovnako ponorená do oparu vlastného myšlienkového sveta cestovala domov. Tak ako každý deň. Tak ako každý deň by som si povedala, že cesta autobusom mi nič nedala, nikdy by som sa nezamyslela nad ľuďmi, ktorí sa spolu so mnou ponárajú do Matrixu. Pravdepodobne by som vystúpila a ani by som nevedela, že niekto so mnou cestoval. Možno by som si ani nepamätala, že som vôbec cestovala. Vedela by som však, čo presne navariť, a ako vyriešiť krízu svojho vzťahu.
Premýšľala som, čo sa stane, keď ľudia nastupujú do autobusu. Pozorovala som. Skúmala a vážila každú svoju myšlienku. Je zaujímavé, ako sa hneď po nastúpení do autobusu zabalíme do našej ulity nehľadiac na to, koľko ľudí je naokolo a pomaly s prvým pohybom kolesa sa stávame súčasťou človeka hromadného. Splynieme s prostredím tak plynulo a pomaly, potichučky a nenápadne sa nám pred očami vynára hmla vnútorného sveta. Vystupuje napovrch a zahaľuje nás, izoluje od okolia. Napokon sa z jedinca, ktorý nastúpil na zastávke do autobusu stáva kukla pripútaná k sedačke, či tyči, pripája sa ku kuklám ostatných a pomaly hybernuje na miesto svojho určenia.
Dnes bolo zaujímavé sledovať ľudí naokolo. Niektorí sa trápili, iní snívali, ďalší premýšľali, plánovali... Poeticky by sa dalo povedať, že autobus má svoje poslanie - prevážať sny ľudí, voziť vnútorné svety alebo len jednoducho vziať ich na chvíľu od sveta tam vonku a nechať im nejaký čas pre nich. Pre ich osobnú potrebu. Pre malú chvíľku venovanú každému z nás. Ale to je poetické hľadisko. Niekto iný by vyjadril nádej, že nabudúce, ak budem cestovať, úprimne dúfa, že sa zas ponorím do plánovania a nebudem civiť na ostatných v autobuse. Ale to je niekto iný. Ja som ja.

Dnes som videla, ako ľudia prežívajú svoje malé osobné krízy, riešia problémy, či len tak snívajú o budúcnosti.V malom priestore, v neestetickom prostredí, čas plynul pre každého inak. Dnes boli ľudia súčasťou niečoho väčšieho. Boli súčasťou autobusu. Splynuli s ním, dali mu osobitnú farbu, ktorá závisí od snov ľudí, ktorí ním cestujú. Dnes som i ja bola súčasťou autobusu. Bolo to príjemné, možno i poučné, ale rozhodne to nebol zabitý čas. Veď i tak nám všetci odborníci tvrdia -treba si nájsť čas vyhradený pre seba, aby sme sa náhodou nezbláznili zo sveta a jeho kolobehu. Takže dá sa povedať, že cestovaním v autobuse vlastne relaxujem. No a relax predlžuje život. :0)