"Prečo?"opýtalo sa jeho srdce. Žiadna odpoveď. Ostalo opustené.
"Prečo?"opýtalo sa opäť. Nič. Všade naokolo bolo pusto a tma.
"Bilo som pre teba."plakalo.
" Prosím,povedz aspoň - prečo?" naliehalo, ale jediné čopočulo, bola ozvena jeho vlastných vzlykov. "Neodchádzaj.Zostaň." prosilo. Odpoveďou mu bol len zlomený, chladnýpohľad.
" Nenechávajma tu samotné. Bude mi zima a smutno." povedalo. Buchotdverí splynul s jeho úderom. A srdce plakalo.Plakalo...a plakalo dlho. Bolo to jediné, čo ho držalo vpohybe. Horké slzy aspoň čiastočne ohrievali štipľavosťzimy, ktorá sa pomaly začala šíriť dnu. A srdcebilo. Bilo, a každý úder mu spôsoboval bolesť.
"prosím..."buch, " ...vráť sa." buch! Nič. Nechcelo vedieť,že dvere sa už neotvoria. Nie. To nebol dobrý koniec. Koncemajú byť šťastné. A tak chcelo aby sa dvereotvorili.
"Musíme ďalej.Taký je život." hovoril mu každé ránomuž, keď vstával.
" Ale prečo?"každé ráno sa ho srdce pýtalo. No odpoveďnechodila.
Muž mal zachmúrenú,smutnú tvár. A tak srdce bilo. Zachmúrenéa smutné....
