Požaduje od nás, aby sme robili to, čo sa od nás očakáva. Nedávno na to poukázal aj bývalý francúzsky futbalista Eric Cantona, ktorý neúspešne vyzýval obyvateľov Francúzska k hromadnému vyberaniu vkladov.
Za najdôležitejšie inštitúcie sú v systéme bankovníctva považované centrálne banky. Práve tie majú zabezpečiť, aby systém nepadol. Majú na to veľa nástrojov, ktoré sa vo všeobecnosti rozdeľujú na priame a nepriame. Priame nástroje zahŕňajú úrokové a úverové limity a stropy, povinné vklady a pravidlá likvidity. Medzi nepriame nástroje patria napríklad nákup a predaj cenných papierov a zahraničných mien, ale tiež rast alebo pokles úrokovej miery. Davies a Green však veľmi pochybujú o ich efektivite, pretože ich účinnosť nezávisí len od nich samotných. Požadovaný výsledok teda nemôžu v žiadnom prípade zaručiť.
Vo svojej knihe sa zaoberajú aj minulosťou bankovníctva. Píšu o tom, že v minulosti neboli centrálne banky veľmi populárne. Vytvoreniu americkej centrálnej banky FED v roku 1913 predchádzali dva neúspešné pokusy o založenie centrálnej banky Ameriky. V oboch prípadoch sa nazývala Bank of the United States (Banka Spojených štátov). Stroskotali pravdepodobne na myšlienkach ekonomického liberalizmu.
Voľný trh v bankovníctve, ako aj monetárnom systéme bol považovaný za stabilný a účinný. Existencia centrálnej banky by mohla viesť k politickým zásahom a tým k nestabilite. Tento argument však nepresvedčil politikov. Aj zo súčasnosti vidíme, že v tomto prípade mali politici pravdu a voľný trh v bankovníctve naozaj vedie k nestabilite.
Podľa autorov začala globálna úverová kríza v lete 2007 a „hodila veľkú skalu do tichých vôd centrálneho bankovníctva.“ Centrálnych bankárov vinia z toho, že ich kríza v auguste 2007 neprekvapila, keďže sa problémy s likviditou, a teda splácaním dlhov, na trhu objavili už skôr. Keď nie sú v ekonomike reálne peniaze, keď ekonomika fyzicky nedisponuje peniazmi a je preúverovaná, chýba jej likvidita - zjednodušenie schopnosť uhrádzať záväzky. A to nikdy neostane bez následkov. Bublina musí prasknúť.
Dosvedčuje to aj to, že v marci 2006 americká centrálna banka (FED) prestala zverejňovať index M3, ktorý patrí medzi najspoľahlivejšie indikátory množstva dolárov vo svete. FED videl, že sa niečo deje, ale nechcel, aby nastala panika. Možno si centrálni bankári mysleli, že sa situácia upokojí a nevznikne kríza, ale aj tak s touto možnosťou museli rátať.
Príčiny krízy vidia v presune rizík súvisiacich s neschopnosťou splácať záväzky na niekoľko iných subjektov prostredníctvom cenných papierov. Konkrétne ide o hypotéky poskytované nesolventným americkým klientom. Davies a Green však tvrdia, že sa prvé následky nedostatku likvidity objavili v Európe.
Deviateho augusta 2007 zmrazila európska banka BNP Paribas tri zo svojich fondov pre nedostatok likvidity na trhoch. V ten istý deň sa Európska centrálna banka (ECB) pokúšala znížiť ceznočnú úrokovú mieru. Operácia sa podarila, ale nepomohla zrúteniu nemeckej IKB banky. Autori si myslia, že ECB zlyhala. Zareagovala príliš neskoro.
Ďalšou bankou, ktorá mala problémy, bola Northern Rock, hypotekárna banka vo Veľkej Británii. Britská centrálna banka Bank of England dúfala, že ju bude ešte možné predať, ak sa zaručí, že ju bude určitý čas financovať. Vláda ju plánovala predať podnikateľovi Richardovi Bransonovi, čo sa však nepodarilo a Northern Rock teda znárodnili.
Davies a Green chvália americkú centrálnu banku (FED) za pohotovosť, pretože rýchlo znížila úrokovú mieru a urobila niekoľko operácií na podporu likvidity. Operácie však nepomohli nadnárodnej investičnej banke Bear Stearns, ktorá musela byť predaná spoločnosti J. P. Morgan. „Počas leta 2008 bolo viac a viac inštitúcií pod tlakom. V krajinách Beneluxu padla spoločnosť Fortis. Vo Veľkej Británii bola spoločnosť Alliance & Leicester zachránená predajom banke Santander, banku Bradford & Bingley znárodnili a rozštiepili. Čo sa týka Ameriky, finančnú podporu štátu potrebovalo viacero bánk, najmä Washington Mutual, Wachovia a Indymac,“ opisujú situáciu Davies a Green.
Kríza pokračovala a v polovici septembra sa dostala do novej a dramatickej fázy. Spoločnosť AIG mala šťastie, pretože dostala vysokú finančnú podporu od vlády. Nikto však nepomohol spoločnosti Lehman Brothers. Vlády v Británii a Amerike sa rozhodli pomáhať viacerým finančným spoločnostiam, nakupovali ich akcie. Na jar 2009 vlastnila britská vláda väčšinu akcií v Royal Bank of Scotland a novovytvorenej spoločnosti zlúčením Lloyds TSB a Halifax Bank of Scotland. Kríza však stále neustúpila a tlačila západné ekonomiky do recesie. Ľudia sa začali pýtať, kto je za túto situáciu zodpovedný.
Autori odpovedajú, že by sme mohli ako prvé viniť finančné spoločnosti, pretože preberali na seba obrovské riziká. Kritike sa však nevyhnú ani regulátori, ktorí boli príliš pomalí, nevedeli, čo sa deje a neskôr boli bezmocní. Svoj podiel nesú aj politici, hlavne v Spojených štátoch, ktorí podporovali spoločnosti ako Fannie Mae a Freddie Mac, aby požičiavali peniaze chudobným rizikovým klientom. Môžu za to však aj jednotliví klienti, ktorí neboli schopní splácať svoje dlhy a žili nad pomery.
Kniha Banking on the Future poskytuje netradičný a kritický pohľad na fungovanie centrálnych bánk. Nevymenúva vyčerpávajúco jednotlivé nástroje, funkcie a ciele centrálnych bánk, ale zasadzuje ich priamo do konkrétnej situácie v ekonomike a hodnotí. Čitateľom tým pomáha zorientovať sa v zložitých podmienkach, v ktorých sa dnešné bankovníctvo nachádza.
Kríze a zlyhaniu centrálnych bánk sa venujú aj viacerí českí a slovenskí odborníci. Viceguvernér ČNB Mojmír Hampl sa pre české Hospodářské noviny nedávno v súvislosti s krízou vyjadril, že centrálne banky boli tak sústredené na spotrebiteľské ceny, že si nevšimli rýchly nárast poskytovaných úverov, zvyšovanie cien nehnuteľností a niekoľkých finančných aktív. „Ich stabilizácia bola skrátka mimo definované ciele centrálnych bánk. Následná kríza potom ukázala, že pravdu mali tie ekonomické školy, ktoré zdôrazňovali aké dôležité je sledovať práve tieto premenné,“ vysvetľuje.
Howard Davies, David Green: The Fall and Rise of Central Banking. Princeton University Press: 2010, 324 strán
Tento článok bol uverejnený na Inaque.sk 16. januára 2011.
