Práve o finančných podvodníkoch píše Matt Taibbi vo svojom článku Prečo nie je Wall Street vo väzení (Why Isn’t Wall Street in Jail) uverejnenom v americkom dvojtýždenníku Rolling Stone. Vychádza z niekoľkých rozhovorov s bývalými vyšetrovateľmi, účtovníkmi a právnikmi spoločností pohybujúcich sa na Wall Street, ktorých vyhodili, lebo sa príliš miešali do podivných finančných operácií.
Hlavným regulátorom Wall Street je Úrad pre kontrolu obchodu s cennými papiermi, ktorého úlohou je dozerať či niekto neporušuje pravidlá. Takýmto porušením môže byť napríklad insider trading, čo je výraz pre obchodovanie s akciami alebo inými cennými papiermi spoločnosti niekým, kto má o tejto spoločnosti ešte nezverejnené informácie. Napriek tomu, že je Amerika vnímaná ako krajina s najprísnejšími zákonmi proti nelegálnemu insider tradingu, M. Taibbi uvádza príklad, kedy páchatelia oficiálne unikli trestu. „Hádam najznámejším príkladom je Gary Aguirre, vyšetrovateľ Úradu pre kontrolu obchodu s cennými papiermi, ktorý bol doslova vyhodený po tom, čo sa nadriadeného opýtal na nestíhanie z insider tradingu biznismana Johna Macka, terajšieho riaditeľa spoločnosti Morgan Stanley a jedného z najvplyvnejších bankárov Amerike.“
Podobne dopadol Oliver Budde, právnik spoločnosti Lehman Brothers. Regulátor mal možnosť zakročiť šesť mesiacov pred jej pádom v roku 2008 proti jej riaditeľovi Dickovi Fuldovi, no nespravil to. O. Budde, ktorý si prechádzal splnomocnenia, si všimol medzeru ukryvajúcu D. Fuldove súkromné akcie vo výške desiatok miliónov dolárov. Upozornil na to svojich šéfov, ale oni ho odbili. Aj preto sa rozhodol, že z firmy odíde a v apríli 2008 napísal o skrytých akciách orgánom dohľadu. Skúšal to viackrát, zakaždým ho ignorovali. „Šesť mesiacov som ich spoľahlivo varoval. Mohli niečo urobiť,“ sťažuje sa O. Budde. Skryté akcie však neboli jediným a najmenším problémom Lehman Brothers. Spoločnosť totiž používala účtovnícky trik „Repo 105“, aby zakryla pôžičky za 50 miliárd dolárov. Po viac ako roku sa na to prišlo, ale úrady pre dohľad opäť nikoho neobvinili.
Škandálom sa nevyhla ani spoločnosť AIG, ktorej riaditeľ Joe Cassano v roku 2007 verejne vyhlasoval, že jeho portfólio hypoték nedosiahne stratu ani jedného dolára. Účtovník spoločnosti Joseph St. Denis si všimol riskantné operácie, ale nevedel o ustanoveniach v zmluvách, ktoré J. Cassano podpísal predtým ako St. Denis prišiel do spoločnosti. Neuniklo mu, ako sa J. Cassano zľakol, keď zavolal materskej účtovnej spoločnosti. Po tom, ako ukončil hovor, vtrhol J. Cassano do miestnosti a začal na neho kričať iba preto, že zavolal do kancelárie v New Yorku. Ďalším dôkazom, že niečo nie je s portfóliom AIG v poriadku, bolo pre St. Denisa to, keď spoločnosť Goldman Sachs žiadala od firmy zaplatiť záruku miliardy dolárov. „Takéto „volania po zárukách“ sú na Wall Street časté, ale zriedkakedy voči zdanlivo solventnému a priateľskému biznis partnerovi ako AIG. A keď k tomu dôjde, sú málokedy platené bez boja,“ píše M. Taibbi, ktorému St. Denis prezradil, že keď to zistil, musel si sadnúť a dať si jeden deň prestávku. V decembri 2007 volal J. Cassano s investormi a zatajil im dve miliardy, ktoré poslal firme Goldman Sachns. Nevedeli teda, že príjmy AIG sú nadhodnotené o 3,6 miliárd dolárov. Po páde AIG poslal St. Denis orgánom dohľadu list, v ktorom opísal svoju skúsenosť s AIG. Stretol sa aj s nejakými vyšetrovateľmi, ale prípad nešiel nikdy pred súd.
Novinár Matt Taibbi odhaľuje viacero prípadov, kedy orgány dohľadu zlyhali a nezakročili, keď mali a mohli, s výnimkou Bernie Madoffa, ktorého obeťami boli iní bohatí a slávni ľudia. Problém vidí aj v personálnom prepojení Wall Street a orgánov dohľadu. Ide podľa neho o „uzavretý a skorumpovaný systém, večný kruh priateľov, ktorí v skutočnosti ručia za kolegiálny prístup v kontrolovaní vysokých financií.“ Popri tejto ostrej kritike pôsobí vyjadrenie Jiřího Sobotu z českého časopisu Respekt veľmi naivne: „Bolo by chybou vidieť v tomto personálnom prepojení konšpiráciu. Politici a bankári skôr po desiatkach rokov kľudu a prosperity dospeli k zhodnému názoru na význam a spoľahlivosť finančných inštitúcií.“
M. Taibbi na záver dodáva, že kameňom úrazu je, že väčšina Američanov nevníma finančné zločiny ako reálne. „Nevidíte vinníkov mávať zbraňami v obchode s liehovinami ani ťahať vysokoškoláčky do kríkov. Avšak, tieto podvody sú horšie ako bežné výtržnosti. Sú to zločiny intelektuálneho výberu vykonané ľuďmi, ktorí už sú bohatí a ktorí majú nepredstaviteľné bohatstvo, založené na jednoduchých, cynických kalkuláciách.“
Tento článok bol uverejnený na stránke Banky.sk 9. marca 2011.
Zdroje: rollingstone.com, respekt.ihned.cz, burzian.com
