V Liptovskom Mikuláši ste prežili detstvo a časť mladosti.
Narodil som sa v Bratislave v roku 1944. Môj otec, gynekológ, tam v prvých rokoch vojny pracoval. V roku 1947 sme prišli do Liptovského Mikuláša. Bývali sme v nemocnici, do ľudovej školy som chodil v Palúdzke. V Mikuláši som maturoval a celé roky som sa sem vracal domov, až kým otec neumrel a mamu sme začiatkom 90. rokov nepresťahovali za bratom, do Galanty. Liptov je pre mňa doteraz jedným z hlavných zdrojov mojej identity. Žijem v Bratislave, ale považujem sa za Mikulášana, za Liptáka. Tu som vyrastal, tu som dospel, tu som si osvojil kolembavú, liptovskú slovenčinu, tu som sa naučil chodiť po horách. Na každý vrchol z „venca hôr“ okolo Liptova som vystúpil najmenej raz. Na Kriváň jedenásťkrát, na Bystrú desaťkrát.
V Liptovskom Mikuláši som sa stotožnil aj s lokálnou meštianskou, (nie meštiackou!) tradíciou mesta, ktoré v 19. storočí, keď sa rozhodovalo o tom, či Slováci budú Slovákmi, vytváralo a kultivovalo podhubie, korene slovenskej identity. Mal som šťastie, že ešte žili príslušníci rodov a rodín, ktorí túto mikulášsku kolektívnu pamäť zveľaďovali a uchovávali, hoci mnohí z nich boli po februári 1948, ako bývali podnikatelia, „kapitalisti“, vytesnení na okraj spoločnosti. Veľa mi dalo aj gymnázium, boli tam dobrí profesori. Neraz nám povedali viac, ako im osnovy dovoľovali. Napríklad: básnik Laco Novomeský bol ešte vo väzení, ako buržoázny nacionalista, ale pani učiteľka Bodová mu venovala celé dve hodiny! Alebo profesor dejepisu Oldřich Nuska. Bol to posledný z predvojnových českých profesorov na gymnáziu. (Mimochodom: krátko po prvej svetovej vojne učil na gymnáziu iba jeden Slovák, liptovský polyhistor Volko-Starohorský.) Českí profesori boli pozoruhodné osobnosti. Profesor Žák napísal knihy, čo sa dodnes čítajú: napríklad Študáci a kantoři, či Cesta do hlubin študákovi duše. Kedysi boli tieto knihy v školskej knižnici. Dnes v Mikuláši o Žákovi málokto vie. Ale späť k Nuskovi. Je paradoxné, že pán profesor Nuska, hoci Čech, nám ako prvý vysvetlil, že politika takzvaného čechoslovakizmu, ktorá sa uplatňovala nielen za prvej republiky, ale aj po februári, nemá perspektívu a požiadavka vybalansovanej federácie (a v budúcnosti aj slovenskej samostatnosti) je legitímna. Takýto postoj, zvlášť od profesora dejepisu v dobe, keď sedeli v base slovenskí buržoázni nacionalisti, bol mimoriadne odvážny.
Ako sa žilo v Mikuláši v 50. rokoch?
Nebola to jednoduchá doba. Mal som spolužiakov, ktorých rodičov režim po februári 1948 postihol. Napríklad deti podnikateľov-garbiarov, ktoré napriek tomu, že študovali s vynikajúcim prospechom, neprijali kvôli „pôvodu“ na vysoké školy. Pošušky sa hovorilo aj o iných represiách a zneužívaniach moci, ale napriek tomu, mesto Mikuláš, ako kultúrna pahreba, nevyhaslo. Zachoval sa skvelý divadelný súbor, ktorý so svojimi inscenáciami niekoľkokrát vyhral aj na celoštátnej prehliadke ochotníckych divadiel v Hronove prvú cenu. Napríklad s Moliérovým Zdravým nemocným. Hlavný predstaviteľ Argana, advokát Laco Droppa, dostal ponuku hrať aj v Národnom divadle v Bratislave. V rovnakom čase fungoval aj skvelý orchester vážnej hudby. Založil ho a viedol Karol Wurm. Vynikajúci hudobník a znalec hudby. Jeho otec mu nedovolil študovať hudbu, stal sa kožným lekárom. Wurm z miestnych amatérskch hudobníkov zostaviť vážny orchester s náročným, obmieňajúcim sa repertoárom. Hrali Bacha, Vivaldiho, ale aj „modernistu“ Brittena!!! Skúšali v nemocnici, v klubovni, ktorá bola kedysi kotolňou. Môj otec tam hral druhé husle, riaditeľ konzervatória Juráš, prvé husle. Wurm bol aj veľký znalec historických organov. Neskôr, spolu s Klindom napísali o historických organoch nádhernú knihu. Wurm, ctiteľ vážnej hudby, mal zmysel aj pre ľahšie žánre. Iba vďaka nemu si divadelníci trúfli inscenovať koncom 50. rokov náročnú „spevohru“ Voskovca a Wericha – Nebe na zemi, ktorá mala u publika fenomenálny úspech. V Mikuláši neraz koncertovali aj poprední svetoví umelci, väčšinou Rusi. Otec a syn Oistrachovci, či Svjatoslav Richter. Sála v Dome osvety bola vždy nabitá. Je paradoxné, že v čase, keď sa vo všetkých pádoch skloňoval „socialistický realizmus“ a odsudzovala sa kultúra zo Západu, v mikulášskych kinách Tatra a Prvý máj sme popri sovietskych, dobrých i horších, videli aj viaceré filmy významných tvorcov: Felliniho, Bergmana, Bunuela, Antonioniho. Bola to škola, ktorá otvárala nové obzory filmu. Neskôr, v 60. rokoch, aj väčšinu úžasných filmov českej a slovenskej novej vlny. Začali vychádzať dobré knihy, postupne sa menil aj obsah časopisov. Kultúrny život, Mladá tvorba, Literární listy, Plamen, Host do domu. To bolo „počteníčko“. Zdalo sa, že to, čo bolo na systéme zlé, sa mení k lepšiemu.
Zaujímavé, že ste spomenuli hudbu. Novinári sa s vami často rozprávajú o situácii v spoločnosti, literatúre, o vašej práci, ale nikdy nie o hudbe. Prečo?
Ja som sa síce učil hrať na klavíri, mám hudbu rád, rád ju, klasickú, populárnu i folklórnu počúvam, ale nemám talent. Poriadne neviem hrať ani na tom klavíri. Spolužiak Jano Klaučo, ktorý na gymnáziu založil skupinu, sa síce pokúsil urobiť zo mňa saxofonistu, ale bez úspechu. Jano mal zázračné nadanie na hudbu. Hral na klavíri, ale aj na iných nástrojoch. Počúval zahraničné stanice, najmä Rádio Luxemburg, a vedel to, čo si nahral na magneťák Sonet, ale aj tak, z voleja, prepísať do nôt pre trubkára, klarinetistu, bendžistu, pre členov skupiny, ktorú sám založil. Mal rád americkú predvojnovú i povojnovú populárnu hudbu, napríklad Glenn Millera a nikomu, napodiv, taký repertoár neprekážal. Tuším dvaja členovia skupiny, vyštudovaní inžinieri, sa neskôr živili aj hudbou.
V roku 1958 ste sa zoznámili s vaším rovesníkom básnikom Ivanom Laučíkom. Mali ste vtedy 14 rokov. Vraj ste si vykali už ako chlapci.
Čítali sme rovnaké knihy. Väčšinou cestopisné a tam to patrilo k expedičnému bontónu. Keď cestovateľ Stanley objavil strateného Livingstona v srdci Afriky, obradne ho oslovil: „Mister Livingstone, ak sa nemýlim?“ A vykali si. Možno preto sme si tiež začali vykať. Aj my sme neskôr podnikali menšie či väčšie expedície v Liptove. Poslednú sme absolvovali na Veľkú noc 2004, pár týždňov pred Ivanovou smrťou. Neskoro poobede sme vystúpili za tri hodiny v hlbokom snehu Hrtanmi, medzi Mníchom a Sokolom, na Červenec a Babky. Slnko zapadalo, vyfajčili sme cigaretu a povedali si: „Pokiaľ nám telo takto slúži, tá staroba ani nemusí byť taká hrozná.“
Váš otec bol primárom na gynekológii. Aké povolanie mala vaša mama?
Mama bola učiteľka, špecializovaná na literárnú výchovu a dejepis. Maturovala na maďarskom gymnáziu v Mukačeve. Po slovensky spočiatku nehovorila plynule, tak si v Liptove netrúfla učiť. Venovala sa nám.
Ste scenárista. Napísali ste scenáre k siedmim nakrúteným hraným filmom: Vynes na horu svoj hrob, Chuť vody, Celý svet nad hlavou, Hĺbkový rekord, Právo na minulosť, Keď hviezdy boli červené a Návrat bocianov.
Napísal som pätnásť scenárov k hraným filmom, ale iba vami spomenuté sa nakrútili. Tri z nich, (Pľuzgiernik islandský, triptych Odvrátená strana Mesiaca a Čistička hrdzavých sŕdc), ktoré pokladám za najlepšie, v tom čase z politických dôvodov neschválili do výroby. Nebol som veľmi zronený, lebo keď človek písal na hrane možného, alebo aj kúsok za ňou, musel počítať aj s tým, že to neprejde. Okrem toho, časť honorárov mi vyplatili.
Koľko ste napísali scenárov k zrealizovaným dokumentárnym filmom?
Najviac si cením tri dokumenty, ktoré nakrútil nedocenený filmár Jano Fajnor. Boli to príbehy zvláštnych ľudí: čudáckeho jaskyniara zo Starých hôr Domina Čunderlíka, geniálneho vynálezcu Jána Bartoša z Prievidze a studniara Martinkoviča zo Zohoru. Dodnes „žijú“ aj Kabošove dokumenty Starina a Kráľovná krásy zo Sebechlieb, či Malebná cesta dolu Váhom (po stopách Medňanského), ktorý nakrútil Ján Piroh. Z dokumentov, ktoré „neprešli“ najviac banujem za „Výstupom na najmenšiu horu na svete“, kde sme pomocou metafory chceli ironizovať propagandu „úspechov“ vtedajšieho režimu.
Ján Fajnor umrel v roku 2005. Mohli by ste ho niekoľkými slovami priblížiť?
Bol to môj kamarát. Zamladi robil asistenta réžie Elovi Havettovi v relácii Ráčte vstúpiť, čo bol neobyčajný, kreatívny a invenčný program o filme, ktorý vznikol koncom 60. rokov. Keď Havetta zomrel, Fajnor sa stal režisérom dokumentov v televízii. Nakrútil niekoľko desiatok dokumentov, viaceré priam geniálne. Dominik bol druhý film, ktorý som s ním robil. Zobrazili sme o príbeh 75-ročného jaskyniara, ktorý mal veľký sen: chcel objaviť okolo Starých Hôr takú jaskyňu, aké sú iba v Demänovej. Objavil niekoľko menších jaskýň, ale veľký objav sa mu nepodaril. Fajnor o tom hľadaní natočil krásny film o zmysle života. Vo filme Dominikovi umožnil jeho vysnívanú jaskyňu aj nájsť.
Viaceré vaše scenáre reflektujú život za socializmu. Dnes o tomto období vznikajú väčšinou „ľahšie“ filmy, nejde sa veľmi do politiky a majú humornejší nádych. Je to chyba?
V susedných krajinách kinematografia dosť plynulo prešla z jedného režimu do druhého, ale u nás takmer zanikla. V roku 1989 sa na Kolibe natočilo povedzme 12 filmov, v televízii 40, okrem toho 30 inscenácii, filmy vyrábala aj detská redakcia. Spolu, bez dokumentov a animovaných, takmer 90 filmov. Toľko sa nenatočilo za celých 20 rokov po Nežnej. Najviac na to doplácajú mladí režiséri, ktorí voľakedy získavali skúsenosti ako asistenti skúsených kolegov, takže nakrúcať začali už ako profíci. Dnes takúto prax nemajú a preto nie vždy uspejú. Koliba zanikla, realizovať film je stále dobrodružstvom s neistým koncom. Neraz netočia najlepší, ale takí, ktorí dokážu „zohnať peniaze“. Odráža sa to aj na reflexiách toho, čo sme prežili. Niektoré české filmy, ktoré po revolúcii vznikli, mali v Česku dobré ohlasy u publika. V rebríčku návštevnosti sa umiestňovali aj pred americkými filmami. Slovenské filmy majú biednu návštevnosť. Českí kritici však aj tým najúspešnejším filmom, ktoré sa o reflexiu socializmu pokúsili, vyčítajú, že ide o skreslený, zmierlivý obraz skutočnosti, hoci v posledných rokoch Česi nakrútili aj z tohto obdobia niekoľko naozaj dobrých, poctivých filmov. Som rád, že Jan Lukeš, ktorý píše dejiny československej kinematografie, medzi niekoľko najvýraznejších zaradil aj film Keď hviezdy boli ešte červené. Scenár k nemu som napísal ešte v roku 1988, ale vtedy na Kolibe neprešiel. Dušan Trančík ho nakrútil hneď po revolúcii. Film vybrali do hlavnej súťaže Berlínskeho festivalu, ale neuspel. Ukazuje sa, ako už neraz, že niektoré diela, a to nielen filmy, overí až čas.
Na internete dlho chýbal v zozname vašich scenárov film Chuť vody. O čom bol?
Film režíroval Peter Hledík. V tom čase som pracoval ako reportér v časopise Život a písal som o dvoch ekologických haváriách na Považí. Jedna bola v Žiline, druhá v Nemšovej. V scenári som motívy oboch havárií zjednotil, aby som plastickejšie zobrazil ľudské konflikty na pozadí ekologických katastrof. Bol to vlastne prvý ekologický film, ktorý v tom čase hodnoverne zobrazil podstatu havárie, ľudskú nezodpovednosť i odvahu postaviť sa proti zľahčovaniu dôsledkov, a v istom zmysle aj pokryteckosť systému. Ten film mám celkom rád. Bol aj ocenený. Šéf poroty, profesor Tölgyessi, mi však prezradil, že významný dramatik, v tom čase tuším predseda Zväzu spisovateľov, Ján Solovič, výrok poroty zrušil. Spomínam to prvýkrát. Žili sme v režime, v ktorom sa takéto veci bežne stávali. Novinári i scenáristi, ktorí chceli skutočnosť reflektovať pravdivo, sa často pohyboval na hrane. Mali sme fíling, kde a kedy môžeme hranicu prekročiť, ale počítali aj s tým, že to neschvália, alebo to načas uložia do trezoru a až po čase odvysielajú. Pre istotu na druhom programe.
Aká je spolupráca medzi vami a režisérom? Ste tvrdohlavý alebo dokážete robiť aj ústupky?
S režisérmi som mal väčšinou dobré vzťahy. Väčšina z nich do scenárov nezasahovala, a ak aj, tak v prospech filmu. Napríklad Stano Párnický do scenáru Celý svet nad hlavou, ktorý sa schvaľoval na etapy, lebo sa tam otvorene hovorilo o dopingu vo vrcholovom športe i o morálnych dilemách hlavných hrdinov, športovcov i trénerov, takmer nezasiahol. Ten film je dodnes aktuálny. Hlavnú úlohu zahral naturščik, obyčajný chlapec, vzpierač z Dunajplavby. So Stanom sme pracovali aj na filme, triptychu, Hĺbkový rekord. Napísal som ho podľa skutočnej udalosti. Najskôr ako reportáž do Života, potom, spolu s Ondrejom Sliackym, aj ako rozhlasovú hru. Diváci ju vyhodnotili ako najúspešnejšiu hru v tom roku. Preto prišla objednávka aj z televízie. Pristal som, ale s podmienkou, že ukážme nielen príbeh vynálezcu, ktorý bojuje so systémom a byrokraciou, ale aj ľudí z pozadia v čo najširšom spektre. Od vyslovených konformistov a oportunistov, až po ľudí, ktorí sa odhodlali prekonať strach a pomôcť správnej veci. Stano Párnický mi navrhol, aby som všetky hlavné postavy charakterizoval krátkym životopisom na spôsob „kádrových posudkov“, pravdaže okorenených kvapkou sématického sarkazmu a irónie. Navrhol tiež, aby som pre hlavných hrdinov napísal „vnútorné monológy“, ktoré im prebehnú v hlavách v kľúčových scénach. Filmu to veľmi pomohlo, prehĺbilo jeho autentičnosť. Martin Huba, ktorý hovorí tie monológy, stelesňuje postavu novinára, teda mňa. S tými režisérmi je to tak, že režisér má hlavnú zodpovednosť za film a z toho vyplývajú aj isté právomoci. Ak je réžisér presvedčený, že zmeny a úpravy filmu pomôžu, väčšinou si svoje presadí. Neraz v prospech, niekedy na škodu veci…
Bol u nás socializmus alebo komunizmus? Ľudia sa o tomto často hádajú…
O tomto je zbytočné špekulovať. Po roku 1948 sa vedúcou silou stala Komunistická strana, ale tá je aj v Číne, kde teraz rozvíjajú neobyčajne efektívny štátny kapitalizmus. Komunizmus bol v praxi iba stelesnením viac či menej rigidných názorov, odvolávajúcich sa na klasikov i „moderných“ vylepšovateľov nefungujúceho systému. Šesťdesiate roky ukázali, že keby neprišli Rusi, socializmus sa (možno) mohol postupne zdemokratizovať a premeniť sa na efektívny, alternatívny politický i ekonomický systém. Ktovie? O tom, či by to tak naozaj bolo, sa môžeme len dohadovať. Socializmus existoval a existuje pod najrozličnejšími nálepkami: gulášový (maďarský), kubánsky, arabský, čílsky, škandinávsky a čo ja viem aký. Tých nálepok je bárskoľko. Ten náš, pod dozorom sovietov, sa neosvedčil. Po nedávnom krachu utópie kapitalizmu anglosaského typu nie je vylúčené, že socializmus sa môže pokúsiť o reparát. Slepé uplatňovanie mantier neoliberálneho kapitalizmu, opierajúce sa o imperatívy maximálna privatizácia, deregulácia a okliešťovanie sociálnych vymožeností na úkor solidarity však otvára nožnice nerovnosti do takej miery, že sa aj najvyspelejšie systémy ocitajú pred dilemou: buď skrachujú, alebo sa čo najrýchlejšie pokúsia o zásadné reformy. To sa do istej miery stalo aj v Spojených štátoch. Narastajúca nestabilita však generuje populistov v najrozličnejších kostýmoch. Tí, ak by sa dostali k moci, nás môžu zreformovať do hlbokej minulosti. Nenadarmo nás varuje jasnozrivý Ludvík Vaculík, ktorý svojho času napísal: „Zdá sa mi, že súčasný vývoj vytvára podmienky pre návrat komunizmu.“ Kým ešte žijeme v relatívne fungujúcej demokracii, mali by sme tomuto vývoju zabrániť. Ibaže, hoci vo svete najosvietenejšie hlavy, politici, ekonómovia, publicisti, filozofi či občania diskutujú, ako neoliberálny kapitalizmus zreformovať, my sa tvárime, že sme si túto výzvu ešte nevšimli. „Kupředu pravá, spátky ni krok!“
rozprávala sa Barbora Valková
Foto: Ján Púček
