Obr. č. 1 – Ivan Laučík
Zdroj: rodina Ivana Laučíka
Obr. č. 2 – Ivan Laučík
Zdroj: rodina Ivana Laučíka
Obr. č. 3 – Ivan Laučík v knižnici v Nemecku
Zdroj: rodina Ivana Laučíka
Obr. č. 4. – Ivan Laučík v Portugalsku v roku 1997
Zdroj: rodina Ivana Laučíka
Obr. č. 5 – Ivan Laučík pred farou M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši
Zdroj: rodina Ivana Laučíka
Obr. č. 6. – Ivan Laučík pred gymnáziom M. M. Hodžu
Zdroj: rodina Ivana Laučíka
Obr. č. 7 – Ivan Laučík so svojim synom Milanom a synom nemeckej prekladateľky Ursuly Macht, Simonom
Zdroj: rodina Ivana Laučíka
Obr. č. 8 – Ivan Laučík v jaskyni
Zdroj: rodina Ivana Laučíka
Obr. č. 9 – Ivan Laučík na čučoriedkach
Zdroj: rodina Ivana Laučíka
Obr. č. 10 – Ivan Laučík s I. Štrpkom a P. Repkom v Nemecku
Zdroj: rodina Ivana Laučíka
Zoznam zbierok Ivana Laučíka
1968, Pohyblivý v pohyblivom – Slovenský spisovateľ, Bratislava
1988, Na prahu počuteľnosti – Slovenský spisovateľ, Bratislava
1991, Vzdušnou čiarou – Slovenský spisovateľ, Bratislava
1998, Havránok – Modrý Peter, Levoča
2004, Básne – Modrý Peter, L.C.A, Levoča, Levice
Rozhovor na tému Ivan Laučík s Annou Ondrejkovou
Kedy ste sa stretli s Ivanom Laučíkom?
S básnikom alebo s človekom? So živým človekom?
Ako so živým človekom.
Pravdepodobne v roku 1978. Na prvom ročníku literárnej súťaže začínajúcich autorov, ktorý organizovala Knižnica G. F. Belopotockého.
Ktoré knihy mal vtedy vydané?
Vtedy mal za sebou prvé dve knihy, Pohyblivý v pohyblivom a Sme príbuzní na začiatku, a potom nastalo osemnásťročné ticho, hluchý čas. Písal, ustavične písal, ale v tom strašnom, dusivom období normalizácie mu nič nevydali, ani slovo. S jeho menom nebol spojený priamy zákaz publikovať, taký otvorený zákaz bol na Slovensku skôr zriedkavosťou. Možno by otvorený zákaz bol čistejší, možno by ho človek ľahšie uniesol, bolo by to pomenované, bola by to výzva. Toto bola skôr akási čudná, lepkavá záležitosť, akási neurčitá, a zároveň deprimujúca, hrozivá a zničujúca. Ivanovi vo vydavateľstve Smena údajne stratili rukopis... alebo tu v Mikuláši mu zabránili predniesť svoju vlastnú báseň na priateľovej vernisáži (išlo o výstavu výtvarníka Ivana Kormana). Čoraz užší priestor, a trvalo to osemnásť rokov. Vynútené, nedobrovoľné mlčanie. Až v roku 1988 vyšla zbierka Na prahu počuteľnosti. Ale to sa už niečo pohlo v celej spoločnosti.
Konali sa v tom čase autorské čítania?
Nie. Autorské čítania v dnešnej podobe sme nepoznali. Verejnosť sa mohla so spisovateľom stretnúť na besede, kde odpovedal na otázky z publika, často starostlivo dopredu pripravené. Len postupne sa vytvárala úloha moderátora, ktorý nielen privíta hosťa a „odovzdá mu slovo“ a na konci sa všetkým poďakuje a prinesie autorovi kytičku, ale stane sa spisovateľovým rovnocenným partnerom. Vtedy nikto neočakával, že básnik bude sám recitovať svoje verše. Na to boli vždy pozvaní osobitní recitátori...
Bolo pre mňa nesmierne ponižujúce pripraviť otázky pre hosťa a rozdať ich prítomným. Tak som to nerobila. Radšej som riskovala to trápne ticho v obecenstve, a napokon som to ticho musela preklenúť ja, ja som sa pýtala, ale cítila som to ako čistejšiu hru...
Keď som ešte študovala na gymnáziu a ani som netušila, že niekedy budem robiť v mikulášskej knižnici, prišla mi práve z knižnice pozvánka na besedu s Ivanom Laučíkom. Túžila som tam ísť, ale neodvážila som sa, bola som priveľmi plachá. Keď som v knižnici začala pracovať, zaujímala som sa, ako vtedy dopadla beseda s Ivanom. Povedali mi, že na ňu neprišiel nikto...
S Ivanom som sa teda stretla prvý raz na vyhodnotení literárnej súťaže. Koncom sedemdesiatych rokov dostali knižnice príkaz zriaďovať kluby začínajúcich autorov. V Mikuláši to bez rozmýšľania zverili mne. Mala som za sebou prvú knižku a to bolo zrejme dostatočnou „kvalifikáciou“, hoci som sa zúfalo bránila. Napísala a namaľovala som teda krásne plagáty (ručne!) a rozniesla som ich po stredných školách... a odozva bola nulová. Absolútne ticho. Vtedy mi Eva Vavreková, vedúca vtedajšieho mestského klubu mládeže, poradila: „Vyhlás súťaž.“ A pomohla mi aj v tom, že poznala Ivana Laučíka a zavolala ho do poroty... okrem neho som v porote bola aj ja... a ktosi zo Socialistického zväzu mládeže, našťastie natoľko múdry, že nepredstieral, že rozumie literatúre a bol ticho.
Ale stretávali sme sa veľmi, veľmi zriedka. Raz do roka, keď sa hodnotila literárna súťaž, lebo aj keď literárny klub skutočne vznikol (mladí autori, ktorí prišli na vyhodnotenie prvého ročníka súťaže, sa sami rozhodli, že sa budú stretávať), v súťaži sa pokračovalo. Neskôr som si uvedomila, že nejakým tichým, vytrvalým spôsobom v tejto súťaži Ivan účinkoval vlastne vtedy, keď mal všade zakázaný vstup... že nejakým zázrakom jeho meno tu „vrchnosť“ tolerovala...
Vtedy som sa nad tým nezamýšľala. Bola som priveľmi mladá a naivná, a o Ivanovom živote som nič nevedela. Bola som mu nesmierne vďačná, že tú prácu každý rok zobral, a trpezlivo prečítal stovky strán strojopisných či skutočne rukopisných príspevkov (tie ťažko čitateľné písma, tie horko-ťažko čitateľné rozmazané tretie či štvrté kópie písané na tenučký prieklepový papier na písacom stroji). A urobil to za dobré slovo, len občas dostal čosi ako symbolický honorár.
Dlhé roky sme sa oficiálne poznali iba takýmto „oficiálnym“ spôsobom. Ale bolo aj iné poznanie, cez verše. A možno aj vôli nim som mala pred ním strašnú trému. Strašnú. Lebo od začiatku som vedela, že je to veľký básnik. Čítala som ho skôr, než som ho stretla, vtedy som mu hádam ani nerozumela, ale rozumieť možno nie je podstatné... cítila som, vedela som, že je to výnimočný básnik.
Kedy nastal ten zlom?
Po desiatich rokoch. Zavolali ma na okresné kolo Hviezdoslavovho Kubína, a Ivan nástojil, aby som bola spolu s ním v porote 4. kategórie, teda stredoškolákov. Bývajú tam samé panie profesorky, ja som načisto „človek odinakiaľ“... a Ivan bol tiež „odinakiaľ“... Neviem, prečo sa ma opýtal, či budem mať novú knižku, a ja som sa priznala, že mi práve vo vydavateľstve zamietli rukopis. Povedal: „A to sa zbláznili?“ Vtedy som pochopila, že ma vníma ako básnika, a bolo to úžasné gesto... akoby ma skutočne na básnika povýšil. A to bolo vnútorne pre mňa nesmierne dôležité.
Alebo... bolo krásne, keď si jedna priateľka zmyslela, že mi zorganizuje v Bobrovci na obecnom úrade oslavu mojej štyridsiatky. Chcela mi urobiť radosť, priviesť mi ľudí, o ktorých vedela, že si ich vážim, že ich mám rada. Zavolala aj Ivana a poprosila ho, aby mal hlavnú reč... mám tú stať dodnes odloženú. Povedal, že som na poriadku. Ako človek aj ako básnik.
Bolo úžasné, ako sme postupne objavovali naše vnútorné príbuzenstvo. Ivan bol odo mňa o desať rokov starší a naplno prežil šesťdesiate roky, kedy som ja bola ešte len dieťaťom. On bol Osamelým bežcom, mne týždeň pred maturitou vyšla prvá báseň. V jedinom časopise, kde to vtedy bolo možné. A to bolo Nové slovo, kultúrno-politický týždenník... prirodzene, riadený Ústredným výborom Komunistickej strany Slovenska. Práve v tom čase tam začínala rubrika pre začínajúcich básnikov pod vedením Vojtecha Mihálika. Nové slovo sa stalo duchovným Afganistanom temer celej generácie mladých básnikov. Mihálik bol skvelý prekladateľ a v niektorých knihách aj skvelý básnik a nástojil na dôvernom osvojení si básnického remesla, ale zároveň drsne manipuloval mladých ľudí do ideologickej a politickej mustry vtedajšej moci. V deväťdesiatych rokoch vyšiel najavo jeho podiel na represáliách voči spisovateľom...
Vtedy sme o tom nič nevedeli. A ľudia, ktorí nám azda mohli trochu otvoriť oči, boli priveľmi utrápení, na pokraji zúfalstva, zápasili o holú existenciu a o svoju dôstojnosť... alebo na to nemali silu, alebo sa im to zdalo zbytočné, alebo to urobili s takou horkou iróniou, s takou zatrpknutosťou, že to bolo napokon kontraproduktívne... že im nikto neveril.
Dalo by sa o tom hovoriť dlho. Napríklad aj o tom, že mne, ktorá sa vždy pohybovala na hrane mlčania a odmlčania sa, nebolo dlhé roky čudné, ak niekto nepublikoval. Vnímala som to cez seba, a to je veľmi skresľujúce...
Mám priateľku, poetku, s ktorou sme prežili spoločné začiatky v Novom slove, a ktorá si dodnes tú slepú, naivnú, dôverčivú nevedomosť nevie odpustiť. Je odo mňa o sedem rokov staršia, vtedy mala za sebou už vysokú školu a pamätá sa na to, ako sa Vojtecha Mihálika vypytovala, kam sa podeli tí básnici... takí, ako bol Laučík... a Mihálik to akosi „zahral do autu“. Táto priateľka teraz nevládze pochopiť, ako tomu mohla uveriť... (Ale dá sa to pochopiť. Ona vtedy prežívala báječný čas, vydala sa, mala dve deti a vyšli jej dve knižky a bola presvedčená, že celý svet čaká na to, čo ona povie a urobí. Toto som ja nikdy nezažila, takúto neuveriteľnú, euforickú sebadôveru.)
Ide o to, že keď som s uvedomila, že ja som publikovať mohla a že ma vlastne do literatúry uviedol človek, ktorý mal značný podiel na represívnych opatreniach voči mnohým spisovateľom (dlhé roky pracoval napríklad ako riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ a rozhodoval nielen z odborného, ale najmä z ideovo-politického hľadiska, ktorá kniha smie vyjsť), mala som voči Ivanovi pocit viny. Takej, akú človek nespácha vedome, ale tá vina jednoducho jestvuje, lebo sa to stalo. Ale Ivan bol nesmierne veľkorysý a ja som napokon mala pocit, že to pochopil a odpustil mi. Bolo to pre mňa nesmierne oslobodzujúce. Ja som katolíčka, a keďže Vojtech Mihálik opakoval, že nikomu neublížil a nič zlé nespáchal, akoby to všetko padalo na mňa. On nebol schopný tú vinu prijať, ale reálne jestvovala, a pre mňa to bolo ešte ťažšie... niekto tú vinu musel odniesť. Brala som ju na seba... a Ivan akýmsi veľmi prirodzeným spôsobom, temer nebadane zo mňa ten pocit viny sňal.
(Stále ostáva tá otázka: mali sme to vedieť? Nezjednodušili sme si svet tým, že sme pred niečím zavreli oči, že sme neuvažovali...? Neviem. V roku 1989 mi prozaička a filozofka Etela Farkašová, ktorá žila v Bratislave a pohybovala sa vo vysokoškolských a umeleckých kruhoch, v úplnom šoku hovorila: „Vedela si o tom, čo sa dialo? Ja som nevedela nič!“)
A napokon to, čo jestvovalo ako neprebudené priateľstvo, ako možnosť priateľstva, sa otvorilo a začalo napĺňať v čase, kedy si Ivan zaumienil, že v Mikuláši začne robiť cyklus autorských čítaní. Myslím, že ho inšpirovali jeho vlastné skúsenosti z Nemecka. A hneď od začiatku sme mu v tom pomáhali ja a Janka Drusková-Droppová, ktorá vtedy pracovala ako knihovníčka v knižnici školskej správy a Ivana poznala ako profesora a začas aj riaditeľa okresnej školskej správy. Jana je rodený manažér a s obrovským nadšením zaisťovala organizačné veci: termín, osvetľovača a zvukára, vstupenky, plagáty, pozvánky... vždy sa to konalo v bábkovej sále (dnes je to „klubová scéna“) domu kultúry. Ivan pozýval hostí a dostal do Mikuláša absolútnu špičku súčasnej slovenskej literatúry (boli tu napríklad Pavel Vilikovský, Dušan Mitana, Ivan Štrpka, Lajos Grendel, Mila Haugová, Jana Bodnárová) a dokázal ich úžasným spôsobom otvoriť a „vyspovedať“. A ja som robila všetko to ostatné, čo bolo treba... včítane krátkych tanečných a hereckých vystúpení, ktoré boli vždy poctou prítomnému hosťovi, lebo sa odvíjali z motívov jeho diela, a mali slúžiť v prvom rade na to, aby si Ivan aj jeho hosť (ale aj obecenstvo) na chvíľu vydýchli. Tie vystúpenia sme volali etudami, až Jana Bodnárová nám vysvetlila, že robíme performance...
Väčšinu čítaní som vlastne nevidela zo sály, ale zo zákulisia, a to je iný druh zážitku... keď musím byť pripravená každú chvíľu vyjsť na javisko...
Na konci Ivan obvykle požiadal o svetlo v sále a diváci sa mohli začať pýtať. Vtedy som sa prešmykla do prvého radu, viem, že som bola takou „poistkou“, ak by sa nikto nič nepýtal... Ale stalo sa aj, že sa nedalo pýtať na nič, že to, čo odznelo v rozhovore Ivana s jeho hosťom bolo také silné a úplné, že už nič viac nemohlo byť.
Vtedy sme si s Ivanom začali tykať. Ale toľké roky sme si vykali, že sme sa plietli, že chvíľu trvalo, kým sme si zvykli. Vtedy sa naozaj to latentné priateľstvo, tá možnosť priateľstva, ktorá jestvovala zrejme od úplného začiatku, rozvinulo. Aj keď v istom zmysle to nebolo vyvážené, ale ja som to prijala: pre mňa bol Ivan určite dôležitejší ako ja pre neho.
Martin Droppa: Nejasné spomienky na jasné priateľstvo
Márne sa snažím spomenúť si, kedy a pri akej príležitosti som sa prvýkrát stretol s Ivanom Laučíkom. Ale bolo to už v druhej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia, keď som pracoval v Liptovskom Mikuláši ako korektor vo vtedajších Tlačiarňach Slovenského národného povstania, kde bol zamestnaný aj jeho brat Dušan, a kde som sa stretával i s druhým jeho bratom, novinárom Petrom. S Ivanovým synom Ivanom mladším, pomocným robotníkom v sadziarni, sme sa spriatelili, rozprávali o umení, fotografii a životných skúsenostiach. Kedysi vtedy sa začalo aj moje priateľstvo s básnikom Ivanom Laučíkom.
Keď som s priateľom Jaroslavom Cibuľom koncom osemdesiatych rokov pripravoval a uvádzal v liptovskomikuláškom Klube mládeže niekoľkomesačný tematický cyklus o skupine Pink Floyd (vždy jedno podujatie bolo venované prehrávke jedného albumu), Ivan bol raz hosťom večera: brilantne analyzoval preklady textov z albumu Wish You Were Here, pričom nás originálne a objavne upozornil na prepojenie hudobného textu a poézie, ktorý v sebe skrýva. Hudobný text vedel vnímať aj interpretovať ako poéziu, v ktorej hravo vystopoval ducha doby, poznačenej explozívnym obdobím šesťdesiatych rokov...
Spomínam si aj na jeden studený podvečer Novembra 1989, keď sa na Námestí osloboditeľov v Liptovskom Mikuláši zhromaždili davy Mikulášanov, aby si vypočuli príhovory niekoľkých osobností Nežnej revolúcie. Na balkón vtedy vyšiel aj Ivan, privítaný potleskom. Vtedajší stranícki úradníci boli poskrývaní v tme kancelárií, horlivo prevracali kabáty, mnohí ani nevyliezli z tepla obývačiek medzi ľudí. Vyčkávali. V tých dňoch chodil Ivan medzi ľudí, po dedinách, na družstvá, do podnikov... a vysvetľoval myšlienky revolúcie.
Rozprávali sme sa o politike a spoločnosti, keď pôsobil ako poslanec Slovenskej národnej rady v Bratislave. Vždy keď prišiel z jej zasadnutia, nahral som s ním krátky rozhovor pre mestské rozhlasové vysielanie v liptovskomikuláškom drôtovom rozhlase. Aby ľudia vedeli z prvej ruky, čo sa deje vo „veľkej politike“. Boli to časy intenzívneho života, zapáleného pre dobro spoločnej veci, obdobie otvárania okien aj dverí, vyvolávanie prievanu, ktorý mal očistiť a osviežiť spoločenské povetrie, stuchnuté desaťročiami komunistickej totality.
Rozumeli sme si veľmi dobre. Nikdy nedal ostentatívne najavo, že veľa vie, že je sčítaný, má prehľad a triezvy názor na spoločenský vývoj. Diskutoval (nielen) so mnou, ako so seberovným, počúval názory, či už súhlasil alebo mal výhrady.
Spájala nás myšlienka skultúrnenia života v meste. Začalo sa to stretnutiami mladých literárnych autorov v Knižnici Gašpara Fejérpataky – Belopotockého v Liptovskom Mikuláši, tematicky rámcovanými každý raz iným nosným motívom, kde Ivan vždy vedel presne a zaujímavo rozprávať, vzbudiť túžbu, záujem o literatúru, zvlášť o poéziu. Domnievam sa, a určite sa nemýlim, že pre mnohých mladých ľudí bol v tom čase idolom, niekým, ku komu sa snažili aspoň sa priblížiť, s kým si rozumeli ako s pokrvným bratom. Bol pre nich beatnik z paneláku na Nábreží, učiteľ, s ktorým sa dalo posedieť, pred ktorým sa dalo vypiť pivo, zapáliť si cigaretu a rozprávať sa s ním ako so spolužiakom z lavice. Ivan svojich študentov a študentky pritiahol nielen k literatúre. Keď som organizoval predstavenia filmového klubu v Liptovskom Mikuláši, bez výhrad privítal nápad usporiadať pre „svojich“ gymnazistov filmové predstavenia „divácky náročných“ filmov z archívov Asociácie slovenských filmových klubov a Slovenského filmového ústavu. Kde sú tie časy dnes?
A potom sme spolu sedávali nad stovkami príspevkov v porote liptovskomikulášskej celoslovenskej literárnej súťaže ako porotcovia. Príspevky sme si rozdelili na polovicu, prečítal sme ich, napísali sme si poznámky, hodnotenia, potom sme si svoje „prídely“ vymenili... Napokon sme si sadli a dohodli sme sa za pol hodiny: to je dobré, to je zaujímavé, ten autor, tá autorka dostane cenu, uznanie... Vždy sme sa akýmsi zázrakom zhodli na spoločných menách...
Keď som pracoval ako redaktor regionálneho týždenníka Liptov, Ivan mi občas priniesol článok, príspevok. Zaujímavé texty, presahujúce obsahom bežné banálne správy. Napríklad o básnikovi Hroboňovi a jeho malej kolibe vysoko v horách, kam sa uchýlil pred svetom v osamelosti tvorenia...
Nebolo témy, ktorú by sme podrobne neprebrali. Nerozprávali sme sa len o literatúre a politike, o spoločenskom vývoji, ale aj o odtabuizovaní urputných bojov o Liptovský Svätý Mikuláš začiatkom roku 1945, o deportáciách židovského obyvateľstva mesta počas vojny, o rokoch komunistickej diktatúry a o Husákovej nenormálnej normalizácii, o sklamaniach z niektorých spoločenských a politických javov po Novembri 1989... Prežil som s ním hodiny diskusií o spoločenskom a kultúrnom živote v Liptovskom Mikuláši, pozoroval som jeho sklamanie aj nadšenie, poctivo a otvorene mi vysvetlil, „prečo je to tak, a nie inak“.
Priateľstvo s Ivanom bolo v tých časoch pre mňa nenahraditeľné. Stretnutia s ním, v spoločnosti so „zabudnutým a nepochopeným“ umelcom Ivanom Kormanom, s exilovým redaktorom BBC Ivanom Štípalom či s výtvarníkom Michalom Kernom – Mikulášanmi, ktorí Ivana dobre poznali, boli pre mňa, o dvadsať rokov mladšieho, jedinečné. Jedinečné hlavne v tom, že ma utvrdili v myšlienke aktívne sa zapájať do diania v meste, bojovať o uznanie, ísť s kožou na trh – hoci aj za cenu nepochopenia, dokonca i znepriatelenia si niektorých ľudí.
Začiatkom augusta 2003 som pripravil v liptovskomikulášskej synagóge výstavu fotografií Andreja Bána. Hosťom vernisáže boli priatelia: básnik Ivan Laučík a spisovateľ Dušan Mitana. O necelých deväť mesiacov sa mi Ivan, Peter Repka a Ivan Štrpka podpísali na jednoduchý plagátik, pozývajúci na spoločné čítanie veršov Osamelých bežcov v Liptovskom Mikuláši. Ešte sme sa potom stretli, na ulici, prispôsobiac rýchlosť chôdze jeden druhému. Prehodili sme pár viet, len tak, obvyklé „...čo máš nové?“ bez vyčerpávajúcich odpovedí. Pár dní nato zvoní mobil, Ivan nadránom zomrel. Už si nespomínam, čo som na to povedal...
Martin Droppa, 24. februára 2008
Rozhovor s Ivanom Repčekom
Kedy ste sa prvýkrát stretli s Ivanom Laučíkom?
Na úvod musím uviesť, že moje vnímanie vzťahu k Ivanovi Laučíkovi som v kocke popísal v článku, ktorý vyšiel v Krielach pod názvom Moje stretnutia s Ivanom L., napísanom tesne po jeho smrti. Tam je aj odpoveď na túto otázku. Dovolím si ju odcitovať: ,,Bol začiatok sedemdesiatych rokov, normalizácia zúrila na plné obrátky, keď nám štvrtákom prišiel suplovať hodinu slovenčiny. Mladý učiteľ vniesol medzi nás desaťročných zvláštnu priateľskú atmosféru. Tichým, ale presným prejavom ukázal, že škola môže byť aj o niečom inom. Možno práve vtedy vzniklo medzi nami ono zvláštne, tiché súznenie."
Čo vás oslovilo? Čím vám najvýraznejšie utkvel v pamäti?
Časť odpovede je už vlastne uvedená vyššie. Ak si dnes spomínam, čo mi najviac utkvelo v pamäti, tak je to jeho hlas. Tichý, priezračný, akoby ani nehovoril, ale vyžaroval..V tom čase mi bola triednou učiteľkou jeho manželka, s ktorou som vychádzal veľmi dobre, tak som si ich zaradil ako dvojicu.
Odkedy ste ho vnímali ako spisovateľa?
Že píše básne som vedel už počas školskej dochádzky, ale pre desaťročného chlapca to bolo čosi veľmi vzdialené. Na škodu veci pre mňa, ďalší rok otvorili základnú školu na Nábreží, a Laučíkovci prestali na našej škole učiť. S Ivanovou tvorbou sa prakticky nedalo bežne stretnúť. Vtedajší režim si dal záležať na tom, aby preň nepohodlní ľudia postupne upadali do zabudnutia. A ja som mal v období dospievania iné nosné záujmy, literatúra bola akosi mimo. Až začiatkom osemdesiatych rokov som sa k nej vrátil. Nastalo isté spoločenské oteplenie, nejako som sa dostal k informáciám o Osamelých bežcoch, a tým aj oblúkom k Ivanovi Laučíkovi.
Spomínal niekedy vo vašej prítomnosti zákaz publikovania?
Bližšie osobné kontakty sme nadviazali až po roku 1986, keď som poslal prvé básnické pokusy do súťaže, kde bol Ivan v porote. Začal som dochádzať do Klubu mladých autorov, ktorých sa vtedy pravidelne zúčastňoval, občas sme sa stretli v meste, alebo v knižnici. Nikdy sme neviedli siahodlhé rozhovory, boli to skôr také krátke, tiché rezonancie. Zákaz publikovania sme nijak zvlášť nepreberali, ale niekoľkokrát o ňom padli zmienky, aj keď často len v náznakoch. Tu by som snáď mal vysvetliť, čo bol v tých časoch zákaz publikovania, lebo pre vás mladých je tá doba predsa len dosť vzdialená. Možno nie ani tak časom, ako svojou filozofiou. V mnohých prípadoch neexistoval exaktný zákaz. To znamená, že nikto nevydal nejaký dokument, že súdruhovi XY sa zakazuje publikovať preto a preto. To by bol v podstate ten lepší prípad, lebo človek by vedel na čom je a mohol by sa proti tomu brániť. Vtedajšia mašinéria aplikovala ďaleko horší spôsob. Môžeme ho nazvať tichý zákaz publikovania, ale pokojne sa to dá rozšíriť na zákaz činnosti. Režim rozmiestnil na rozhodovacie miesta jemu lojálnych, prípadne zaviazaných ľudí a tí sa už postarali o dodržiavanie zákazu. S Ivanom sme sa k tejto téme dostali až v období, keď už bol s touto skutočnosťou vyrovnaný a vždy ju prezentoval už len ako holý fakt. Toto obdobie nazýval časom, kedy sa strácali rukopisy.
Po nežnej revolúcii pracoval na Školskej správe v Liptovskom Mikuláši ako vedúci odboru školstva, od roku 1990 bol poslancom Slovenskej národnej rady za stranu Verejnosť proti násiliu. V tých časoch bol veľmi zaneprázdnený. Ako to vnímalo jeho okolie?
Neprislúcha mi odpovedať za jeho najbližšie okolie (rodina, priatelia). Tu takisto treba najprv uviesť základnú situáciu tohto obdobia. Po ,,Veľkej nežnej“ došlo k rozpadu, alebo prevráteniu základných princípov fungovania spoločnosti. Ťažko to k niečomu prirovnať. Historicky možno k situácii po roku 1948, kedy došlo k podobným zmenám, akurát s opačným znamienkom. Nemožno vzniknutú situáciu prirovnávať k roku 1968, lebo vtedy nešlo o radikálnu zmenu, ale len o podstatnú modifikáciu princípov. Pre lepšiu ilustráciu by som to prirovnal k prevráteniu presýpacích hodín. Kým v hodinách sa piesok presýpa postupne zrnko po zrnku, tak ako plynie čas, presýpanie ľudí - zrniek v reály sa dialo úplne inak. Mnoho ľudí sa potrebovalo nejako zaradiť, nejako zviditeľniť. Naopak, mnohí iní potrebovali zmiznúť z povedomia, alebo potrebovali pregumovať svoju minulosť, ďalší sa za každú cenu snažili udržať na svojich pozíciách. K tomu treba ešte priradiť ľudí, ktorí žili svoj život ďalej vo svojom mikropriestore a udalosti ich ovplyvňovali pozitívne aj negatívne. Takto sa tlačilo zrnko cez zrnko mnohokrát bez akýchkoľvek zákonitostí a zásad. Povedali sa slová, ktoré by v inej situácii možno ani neprišli na um. Ubližovalo sa na miestach, kde to málokto čakal, ubližovali ľudia, od ktorých by to málokto čakal. A tiež všade bolo cítiť veľké očakávania väčšinou nereálne. No a predstav si v takejto situácii robiť verejnú funkciu, alebo viac funkcií. To bol prípad Ivana Laučíka.V tom období bol neskutočne vyťažený, napriek tomu si našiel čas na naše literárne spoločenstvo. Aj naše stretnutia v tej dobe odrážali spoločenskú klímu. Debaty v klube boli búrlivé, názory rôznorodé a neraz nastala situácia, keď už niektorí strácali sebakontrolu. V takýchto chvíľach som si uvedomil, ako dokázal Ivan situáciu dostať späť do normálu. Tu si opäť spomínam na jeho hlas a celkový prejav ani v tých najkritickejších fázach som ho nepočul zvýšiť tón hlasu, vždy z neho vyžaroval pokoj. Jednu takúto debatu sme spoločne uzatvárali myšlienkou: ,,Každý dnes hovorí, že sa chce mať lepšie, ale nikto ešte nepovedal, chcem byť lepší.“
U Ivana som v tom období vypozoroval istú únavu z diania okolo. Myslím si, že bol vystavený veľkému tlaku. Ako relatívne známu a uznávanú osobnosť ho chceli mať vo svojom tábore viacerí z politického spektra. On so svojou filantropickou povahou nebol stvorený pre veľkú politiku, čo aj sám dobre vedel a po splnení časovo ohraničenej úlohy z nej odišiel. Dá sa to porovnať s inými, ktorí odišli (Gál, Kocáb).
Trocha iná situácia je v miestnej politike. Hra na vlastnom ihrisku, medzi svojimi je možno náročnejšia, zvlášť pre citlivejších ľudí. Ako riaditeľ školskej správy musel zvládnuť veľmi zložité obdobie. Starý systém dožíval a nový ešte nebol na svete, reštituovali sa školské objekty menili inštitúcie. Keď začal opäť učiť, bola to pre neho úľava.
V roku 1994 učil na Gymnáziu Milana Miloslava Hodžu v Liptovskom Mikuláši. Pamätáte si na nejaké historky, ktoré rozprával?
Ivan Laučík ako učiteľ ovplyvnil značnú časť dvoch generácií mikulášťanov .Zhodou okolností napríklad aj v našej rodine. Jeho manželka mi bola triednou učiteľkou, on občas suploval, moju manželku učil dejepis a slovenčinu, učil manželkinu sestru a môj synovec bol študentom jeho poslednej maturitnej triedy na gymnáziu. Z gymnaziálneho pôsobenia si spomínam, ako mi rozprával o sadení stromčeka s maturantmi, aby sa po rokoch mohli pri ňom stretnúť. U nás doma často manželka spomína na lyžiarsky výcvik, kde im bol Ivan inštruktorom. Družstvá nemali zaužívané čísla, ale volali sa podľa zvierat. Spomínaný je veršík ,,...lastovičky, svište, náhlia sa na nástupište...“. Ani tu v sebe nezaprel básnika.
Aké boli autorské čítania uvádzané Ivanom Laučíkom a potom tie jeho vlastné?
Autorské čítania, ktoré uvádzal, si zaslúžia samostatné širšie spracovanie. Nemalou mierou ovplyvnili literárny život v meste koncom deväťdesiatych rokov a na prelome storočí. Dokázal váhou svojej autority dostať do Liptovského Mikuláša osobnosti, čo by možno inak ani nebolo možné. Svojím prejavom a spôsobom komunikácie im dal rozmer naviac. V živej pamäti mám uvedenie filmu Deža Ursíniho Času je málo a voda stúpa. Otázky života a smrti tu nastolené s Ivanovými komentármi rezonujú vo mne dodnes. Samotné čítanie Ivana som zažil len tak komorne na niektorých kluboch. Nikdy som sa nedostal na jeho väčšie čítačky. Žiaľ.
Ivan Laučík navštívil Dánsko, Egypt, Francúzsko, Grécko, Nemecko, Portugalsko, Rusko, Švajčiarsko. To sa len tak hocikomu nepodarí. Ako to vnímal on?
O jeho cestovaní sme medzi sebou prakticky nehovorili. Výnimkou je len posledný rozhovor. Bolo to krátko po návrate Anny Ondrejkovej z Nemecka a s Ivanom sme sa stretli v knižnici. Pýtal sa jej na dojmy. Popri tom sa rozhovoril o svojich pocitoch z Nemecka a najmä o Berlíne. Mal som pocit, že toto mesto ho uchvátilo a dýchlo na neho silou všetkých nemeckých klasikov. V jeho vyjadreniach bolo cítiť úctu k tomuto mestu ako miestu v celom svojom majestáte.
Zúčastnili ste sa 30. apríla 2004 autorského čítania a krstu Ivanovej poslednej knihy, súborného diela Básne?
Nie, nezúčastnil som sa ho. Na túto knihu sa v mojom prípade dostalo až pri vyhodnotení literárnej súťaže, kde som ju dostal ako cenu.
Dotazník
Milí študenti,
volám sa Barbora Valková a som študentka tretieho ročníka Obchodnej akadémie v Liptovskom Mikuláši. Pracujem na stredoškolskej odbornej činnosti o Ivanovi Laučíkovi. Z tohto dôvodu by som Vás chcela poprosiť o spoluprácu a odpovede na nasledujúce otázky.
Dotazník je anonymný a údaje z neho budú použité v mojej stredoškolskej odbornej činnosti. Zároveň Vás prosím o pravdivé vyplnenie dotazníka, ktoré pomôže k objektivite získaných údajov.
Kedy a pri akej príležitosti ste sa prvýkrát stretli s pánom Laučíkom?
Ako dlho Vás učil?
Akým spôsobom učil?
Aké boli Vaše prvé dojmy z neho?
Ako si na neho spomínate? Mohli by ste sa podeliť s nejakými zážitkami?
Veľmi pekne ďakujem. V prípade záujmu ma môžete kontaktovať cez e-mail 1bava@seznam.cz.
Dotazník
Vážený pedagóg,
volám sa Barbora Valková a som študentka tretieho ročníka Obchodnej akadémie v Liptovskom Mikuláši. Pracujem na stredoškolskej odbornej činnosti o Ivanovi Laučíkovi. Z tohto dôvodu by som Vás chcela poprosiť o spoluprácu a odpovede na nasledujúce otázky.
Dotazník je anonymný a údaje z neho budú použité v mojej stredoškolskej odbornej činnosti. Zároveň Vás prosím o pravdivé vyplnenie dotazníka, ktoré pomôže k objektivite získaných údajov.
Kedy a pri akej príležitosti ste sa prvýkrát stretli s pánom Laučíkom?
Ako dlho ste s ním pracovali?
Aké boli Vaše prvé dojmy?
Ako si na neho spomínate? Mohli by ste sa podeliť s nejakými zážitkami?
Veľmi pekne ďakujem. V prípade záujmu ma môžete kontaktovať cez e-mail 1bava@seznam.cz.
Výsledky dotazníka
Ako vidia Ivana Laučíka bývalí kolegovia?
Kedy a pri akej príležitosti ste sa prvýkrát stretli s pánom Laučíkom?
„Prvý raz som sa stretol s Ivanom, keď som ako čerstvý absolvent univerzity nastúpil na Gymnáziu M. M. Hodžu.“
„Na začiatku školského roka 2002/2003, ako kolegovia, učitelia.“
„September 1994, súvislá pedagogická prax.“
„Rok si už nepamätám, ale bola to exkurzia pre učiteľov dejepisu organizovaná metodickým centrom.“
„Prvýkrát v máji 2003 na pracovnom pohovore, keď bol členom prijímacej komisie.“
Ako dlho ste s ním pracovali?
„Boli sme kolegami v spoločnom kabinete, žiaľ, iba jeden rok, ale vďaka tomu, že obaja máme otvorené povahy, sme sa veľmi zblížili.“
„Necelé dva roky.“
„Od októbra 1996 do mája 2004.“
„Necelých 6 rokov.“
„Od augusta 2003 do mája 2004.“
Aké boli vaše prvé dojmy?
„Od prvého stretnutia s Ivanom som mal z neho veľmi dobrý pocit. Bol príjemný, úprimný, priateľský a svojím humorom ma párkrát dostal do rozpakov, čo sa darí málokomu. Mal synov zhruba v mojom veku, ale nikdy som u neho necítil ani náznak generačnej priepasti, naopak, nikomu s takým vekovým rozdielom sa mi netykalo tak prirodzene a spontánne ako jemu.“
„Bol veľmi príjemný a sympatický.“
„Dobré, čiastočne zmätené.“
„Dobré.“
„Dobré, pomyslela som si, že je to zaujímavý človek.“
Ako si na neho spomínate? Mohli by ste sa podeliť s nejakými zážitkami?
„Nemám žiadny spoločný zážitok s Ivanom, pretože vyučovanie na gymnáziu je síce dobrodružstvo, ale v inom zmysle. Radšej ti napíšem jednu z mnohých veci, ktoré mi Ivan povedal. Raz prišiel do školy vo veľmi dobrej nálade, smial sa, a keď som sa ho spýtal, čo ho tak rozveselilo, povedal mi, že ho pozdravil jeden cigáň Chuang-che. Vysvetlil mi, že pred mnohými rokmi, keď ešte učil na základnej škole dejiny starovekej Číny, tak si povedal, že aj cigánov niečo naučí. Dohodol sa s nimi, že keď ho stretnú na ulici, tak ho pozdravia buď Chuang-che alebo Jang-c-tiang. Toto je pre mňa spomienka, ktorá mi pár ťahmi kreslí v pamäti Ivana. Neviem si predstaviť, že by niekto vymyslel lepšiu didaktickú pomôcku a naučil cigána do smrti názvy dvoch čínskych veľtokov. Asi najviac som si na Ivanovi vážil nie jeho básne, ale to, že vedel metaforu a hru preniesť do bežného života. Považujem to za najvyššiu formu poézie.“
„Veľmi rada som s ním diskutovala na rôzne témy. Vedel veľmi dobre poradiť. V spoločnosti vedel vytvoriť príjemnú atmosféru. Veľmi krásne sa vyjadroval.“
„Vďaka Ivanovi Laučíkovi som sa naučil na niektoré veci hľadieť trochu inak – s nadhľadom. Mal som možnosť spoznať vďaka jeho rozprávaniam mnohé súvislosti na literárnom a historickom poli.“
„Mala som rada jeho ironické poznámky. Bol veľmi rozhľadený človek.“
„Bol to zábavný a vtipný človek. Jeho ironické poznámky vždy trafili do čierneho. Vedel sa na veci pozerať s nadhľadom a odľahčiť napäté situácie. Vďaka nemu bola v kabinete vždy dobrá atmosféra. Mal veľmi rád deti. Snažil sa hľadať v nich dobré, podporovať ich, povzbudzovať. Jeho cieľom bolo prebudiť u nich záujem o literatúru. Pamätám si, že jednej štvrtáčke doniesol za dobre napísanú maturitnú prácu ako odmenu knihu. Proste len tak, aby ju potešil a zároveň jej poďakoval.“
Ako vidia Ivana Laučíka bývalí žiaci?
Kedy a pri akej príležitosti ste sa prvýkrát stretli s pánom Laučíkom?
„V roku 2002, keď som nastúpila do prímy na Gymnázium M. M. Hodžu. Bol to môj profesor dejepisu.“
„V príme na gympli na prvej hodine dejepisu.“
„Na hodine dejepisu v príme.“
„Pred šiestimi rokmi na svojej prvej hodine dejepisu.“
„Na skúškach na osemročné gymnázium.“
„V príme, keď nás začal učiť dejepis.“
„Keď som sa pripravoval na skúšky na osemročné gymnázium, tak ma doučoval a bol veľmi milý. Vedel mi veľa vecí vysvetliť.“
„Na skúškach na GMMH pred šiestimi rokmi, bol dozorom na skúškach zo slovenčiny.“
Aké boli Vaše prvé dojmy z neho?
„Pohoďák vo svojich rokoch.“
„Najprv som si myslela, že je trochu bláznivý. No potom mi došlo, že je bláznivejší ako všetci učitelia a žiaci dokopy. Bol jednoducho úžasný.“
„Zaujal ma, trochu som sa ho bála (hlavne písomiek). Ale je to človek, na ktorého určite nezabudnem.“
„Asi, že je veľmi múdry a veľa toho zažil.“
„Bol svojský človek a dosť dlho mi trvalo, kým som si zvykla na jeho druh humoru a hlavne učenia.“
„Vzbudzoval vo mne rešpekt, pripadal mi veľmi sebavedomý, skúsený a milý, vždy každého povzbudzoval a stále vtipkoval, bol spravodlivý.“
„Keď prvýkrát vstúpil do našej triedy, mysleli sme si, že to bude niektorý z tých učiteľov, ktorí učia po starom. No hneď ako prešla prvá hodina, zapáčil sa nám. Bol to super učiteľ. Veľmi dobre si na neho spomíname.“
„Skvelé. Bol to vynikajúci učiteľ so zmyslom pre humor. Aj keď si myslím, že na maturite by sme s takými vedomosťami z dejepisu neobstáli. Ale na druhej strane nás vedel zaujať a za ten čas, čo nás učil, som si dejepis obľúbila.“
Akým spôsobom učil?
„Svojským... veľa si toho nepamätám, ale vždy nám rozprával zaujímavé historky a nikto nevie, či boli naozaj pravdivé, ale p. p. Laučík ich vravieval vždy s takým oduševnením, že sme mu ich vždy zožrali“
„Poučne, bolo vidno, že dejepis a literatúra sú jeho srdcové záležitosti. Volil iný štýl ako ostatní profesori, myslím, že bol najlepší učiteľ, akého sme mali. Učil pútavo, zaujímavo, s vervou a veľa som si z jeho hodín zapamätala.“
„Boli to úplne odlišné hodiny ako s ostatnými profesormi, hovoril predovšetkým zaujímavosti, vlastné zážitky z krajín, o ktorých sme sa učili (Egypt). Vždy si udržal pozornosť žiakov, dokázal zaujímavo rozprávať.“
„Veľmi zaujímavo, rozprával nám o svojich vlastných skúsenostiach a veľa sme si odniesli z hodiny, nie z učenia sa doma.“
„Učil pomocou rozprávania zaujímavých príbehov, záležalo mu na niektorých detailoch.“
„Hlavne s humorom, snažil sa žiakov zaujať, väčšinou sa zameriaval na rôzne zaujímavosti ohľadne preberaného učiva, nie na látku samotnú, žiak si tak učivo lepšie zapamätal.“
„Učil nezvyčajným spôsobom, keď sme s ním preberali starovek rozprával nám o jeho zážitkoch, ako poobjavoval jaskyne, v ktorých mu išlo niekedy aj o život. Bolo to pre nás veľmi zaujímavé.“
„Nepoužíval učebnice, vôbec nešiel podľa osnov. Bolo mu jedno, že meškáme. Väčšinou nám rozprával svoje vlastné zážitky, alebo veľmi pútavo rozprával o nejakých udalostiach z dejín. (Napríklad podrobne sme sa učili o vojnách Alexandra Macedónskeho, kde nám opísal temer každý deň jeho života).“
Ako si na neho spomínate? Mohli by ste sa podeliť s nejakými zážitkami?
„Už si toho veľa nepamätám, ale najviac mi v pamäti utkvelo, ako na dejepise skúšal moju spolužiačku a tá sa samozrejme nič neučila. P. p. Laučík ju najskôr naťahoval ako vrece zemiakov, potom ju držal dole hlavou a nakoniec ju dal ľahnúť na lavicu, pretože si myslel, že sa učila poležiačky, tak sa jej to takto všetko obnoví v pamäti. Vždy sa snažil zaujať nás zaujímavým rozprávaním o jeho zážitkoch. Zlé spomienky na neho nemám absolútne žiadne.“
„Najviac sa mi páčilo, keď na hodinách rozprával vlastné zážitky. O jaskyni, v ktorej počúval ticho, ako si nahrával na kazetu a potom doma púšťal. Jeho jaskyniarske zážitky boli najlepšie. Alebo rozprával, ktoré štáty precestuje na staré kolená, každému priradil národnosť, na ktorú sa ponášal: Slovan, Ír, Ind, Arab... Keď niekto nevedel látku, tak ho prehodil cez plece, alebo ho dal ležať na lavicu, lebo tvrdil, že poležiačky si na to spomenie.“
„Pamätám si, ako raz doniesol na hodinu nejaký kyjak, ktorý mal vraj z natáčania filmu o Keltoch na Havránku. Aj jeho systém písomiek - polka triedy von, každý sám v lavici, 2 skupiny, šachovnicové usporiadanie. Odpisovať sa proste nedalo. Na začiatku hodiny sme mu spievali Gaudeamus igitur a mávali sme aj rôzne pozdravy z krajín, o ktorých sme sa učili.“
„Raz nám rozprával, ako bol v jaskyni a bolo tam strašné ticho, tak si ho nahral a potom púšťal. Keď som odpovedala, on povedal za mňa celú látku a spýtal sa ma len, čo si myslím o mene “Richard Levie srdce”. Poslal ma sadnúť si so slovami: “ Nie si až taká sprostá, ako vyzeráš . ” Spolužiačku si pri odpovedi prehodil cez rameno, a keď si nevedela spomenúť na slovo „Panteon“ položil ju poležiačky na prednú lavicu a tvrdil, že ak sa učí poležiačky, tak aj odpovedať by mala tak.“
„Veľmi sa mi páčilo jeho rozprávanie o jaskyniach na Liptove a rôzne príbehy o tom ako v týchto jaskyniach bádal. Zaujímavé bolo, aj keď nás prirovnával ku gréckym bohom alebo v nás hľadal črty rôznych národov.“
„Myslím, že najradšej učil veci okolo starovekých civilizácií, Egypt, Grécko, Kelti...Často tipoval, akých predkov mohli študenti mať, niektorí z nás tak boli Kelti, iní Severania, ďalší potomkovia Habsburgovcov či Egypťanov. Keď sme sa učili o Číne, vymyslel nám pozdrav – Chuang – Che a odpoveď bola Jang – ce- tiang. (Podľa Červenej a Žltej rieky) Už v príme nás naučil študentskú hymnu, rozprával nám rôzne svoje zážitky, hlavne ohľadom jaskyniarstva, napríklad ako nahrával ticho v jaskyni a potom si ho doma púšťal.“
„Mám na neho hneď viac spomienok. Raz som mala na hlave fontánku, keď prišiel do triedy, tak ma odbil, lebo povedal: „Daj si tú fontánu z hlavy dole.“ Skoro som sa prepadla pod zem. Napadá ma ešte jeden zážitok, keď ma učil, ako jazdili kráľovné na koni. Bokom ma posadil na katedru a prekrížil mi nohy. Bola to sranda.“
„Prvé, čo pri spomienke na neho napadne, je, že každému žiakovi povedal, akého je pôvodu. Napríklad ja som bola Germánka a takisto potom Mária Terézia. Iná moja spolužiačka bola zase Keltkou, lebo mala krivé zuby. Ďalej nám vždy rozprával o zážitkoch, ktoré zažil on alebo jeho priatelia pri výskumoch na Havránku a inde. Tieto príbehy však boli niekedy až príliš neskutočné. Na začiatku hodiny sme sa nikdy nezdravili dobrý deň, ale mali sme vždy špeciálny pozdrav. Neskôr sme zas na začiatku hodiny spievali Gaudeamus Igitur, túto pieseň sme boli zaspievať aj jednej triede a pánovi riaditeľovi, lebo sme ju vedeli najlepšie na škole. Jeho najobľúbenejšou témou boli grécki bohovia, ktorých sme museli vedieť naspamäť. Takisto sme sa museli učiť životopis Henricha Schliemanna, lebo v učebnici bolo napísané, že bol amatérskym archeológom. Počas písomky išla polka triedy na chodbu a polka písala. Potom sa vystriedali. Bolo to dobré v tom, že nikto neodpisoval. Pri odpovediach nebolo treba vedieť roky, stačilo si dobre tipnúť storočie. Alebo sa stalo, že môj spolužiak len prikyvoval na jeho argumenty a dostal trojku, hoci nič nevedel.“
