Dňa 18. októbra 2006 o 16.00 sa v podkroví knižnice Gašpara Fejérpataky-Belopotockého v Liptovskom Mikuláši uskutočnilo autorské čítanie s Pavlom Vilikovským, ktoré organizovala liptovskomikulášska poetka Anna Ondrejková.
,,Rád píšem, ale nerád som spisovateľom. Nerád sa zaväzujem. Pre mňa je spisovateľ človek, ktorý si povie: Teraz píšem román. A vymyslí si postavy. Má pod kontrolou prinajmenšom tú remeselnú stránku," vysvetľuje nám, záujemcom o literatúru, pán Vilikovský. Pousmeje sa a po chvíli ticha pokračuje: ,,Spisovatelia sa nikdy nebrali vážne a dnes už vôbec."
Ďalej rozpráva o výroku jedného priateľa: ,,Skutočnosťou knihy je čitateľ. Sú to stretnutia dvoch - čitateľ a text. Stretnú sa však len málokedy, ale ak sa to podarí, je to úžasné.“
Spomíname si aj na liptovského básnika Ivana Laučíka, ktorý hovorieval, že spisovateľ žije vo svete bezozvenosti. ,,Prozaik má väčšie šance. Poézia je náročnejšia, zážitok je väčší. Hovorí o veciach, ktoré sa nedajú vysloviť, alebo sa nevyslovujú," odvetí náš hosť a my len súhlasne prikývneme.
Ďalej rozoberáme jeho knihy. Aj keď je medzi jeho prvou a druhou rozdiel približne 18 rokov, neprekáža mu to, pretože sa neprestajne pohyboval vo svete literatúry. Svojím spôsobom to bolo výhodné. Mohol si písať v pokoji.
Anna Ondrejková sa ho pýta, či sa mu nechvejú ruky, keď číta svoju tvorbu. Pokrúti hlavou a hovorí: "Nie, myslím si, že už teraz nemám právo do nej zasahovať. Miešať sa do myšlienok muža spred dvadsiatich rokov."
A čo chyby v texte? "Chyby v texte si opravujem, kým píšem. Ak píšem 3-4 hodiny a napíšem 10 riadkov, to je veľa. Po 93. strane bývam nervózny a snažím sa dielo ukončiť. Do príbehu dávam len to, aby bolo jasné, o čo ide."
Píše prakticky od 14 rokov. ,,Doma sme mali švédsky písací stôl. To človeka ťahalo písať. Najskôr detektívky. Dokončil som len prvú kapitolu, ako detektív prichádza na zámok."
Pred pár rokmi objavil svoju poviedku o autoopravovni. "Rok som tam pracoval a nenašiel som si v diele žiadnu chybu." Dobre si to vymyslel.
Zatiaľ ho ľudia nikdy nejako okato neupozornili, že spravil chybu v opise. Iba raz, keď bol s Lajosom Grendelom vo Viedni, ich skoro zbili. Poviedky čítali herci. Tá jeho bola o ochrnutej dievčine, ktorú znásilnili v parku. Grendelova o páre, ktorý sa prechádzal po parku. Dievča niekto znásilnil, ona ho potom hľadala. Chcela vedieť, kto to je. Zaľúbila sa do neho a jej priateľovi to bolo veľmi ľúto. Napadli ho ženy. ,,Vraj nemám čo písať o ženách," vysvetľuje. ,,Keby som mal písať iba o mužoch, nevznikol by žiadny príbeh."
,,Keby ma zahrabali do jamy, hrabal by som sa von, aby som videl, čo sa deje." Svet okolo sa mu zdá taký zaujímavý, že o sebe ani veľmi nepremýšľa. ,,Dôležitejšie je byť svedok, ako účastník. Účastník je byť zložité a ja som lenivý."
