Kniha má 15 kapitol , pričom hneď prvá kapitola sa venuje definícii nadaných detí. Búra stereotypy a nevenuje sa zďaleka len vysokému IQ a matematickému mysleniu, čo si väčšina z nás predstaví ako prvé, keď sa o nadaných deťoch hovorí.
Vychádza z koceptu Howarda Gardnera, ktorý vníma inteligenciu a jej druhy oveľa širšie. (1) Páči sa mi, že autori nehodnotia, iba popisujú a nabádajú k láskavosti, empatii.
Prvý mýtus, ktorý kniha vyvracia je, že sú nadané deti mimoriadne talentované vo všetkom. Každé dieťa je iné, ale nadané deti sa zvyčajne vedia mimoriadne dlho sústrediť a majú dobrú pamäť. Ak ich niečo zaujíma, zaoberajú sa tým do hĺbky. Charakterizuje ich aj asynchrónny vývoj. Trojročný chlapec môže byť emocionálne na úrovni svojich rovesníkov, ale počítať predškolské úlohy.
Druhým mýtusom, s ktorým sa zvykneme stretávať, je, že talent je čisto vrodený alebo len čisto výsledkom ťažkej práce. Dieťa môže mať nejaký potenciál, ale ten musí rozvíjať. Dobrý rodič sa nezameriava na výsledky, ale na úsilie dieťaťa. Snaží sa posmeľovať dieťa robiť chyby, prijať ich a z nich sa učiť. Talentované deti sú často perfekcionisti a ak im niečo nejde, niekedy sa vzdajú bez toho, aby ďalej skúšali.
Aj keď je nadaných ľudí viac, než by sa mohlo zdať a nájdu sa na každom sídlisku, nie sú všetci rovnakí. Podobní sú si však už spomínanou asynchroniou vo vývoji. Často ide o samotárov, nešťastné deti, ktoré nechápu, prečo musia byť iné. Vidia, že ich rovesníci nezdieľajú ich záujmy, inak rozmýšľajú, nemajú si čo povedať. Extrovertov trápi opačný problém. Niekedy sa rozhodnú skryť svoj talent, aby zapadli. Autori nabádajú rodičov, aby nechali deti kamarátiť sa nielen s rovesníkmi. Či už to bude pani v knižnici, pán v múzeu, človek z antikvariátu a pod.
O talentovaných deťoch si zvyčajne myslíme, že budú v živote úspešní, ale nemusí to tak nevyhnutne byť. Ich perfekcionizmus a zameranie sa na výsledky ich môžu demotivovať. Ak im niečo nepôjde, môžu sa prestať snažiť úplne. Ak nebudú vidieť zmysel v bifľovaní sa nepodstatného učiva, nemusia dokončiť strednú alebo vysokú školu. S nadanými deťmi teda treba vedieť pracovať.
Vychovávať talentované dieťa autori hodnotia ako náročné. Takéto deti majú svoj názor a snažia sa ho presadiť. Sú mimoriadne citlivé, ich frustračný level môže byť nízky. Zvyčajne potrebujú spať menej než ich rovesníci.
Existuje niekoľko spôsobov myslenia a štýlov učenia. V knihe sa spomínajú dva: sluchovo-sekvenčný a vizuálno-priestorový. Ľudia preferujúci sluchovo-sekvenčný štýl sa radi učia počúvaním, významné sú pre nich fakty, detaily, presné inštrukcie. Postupujú pri učení jednotlivo, po poriadku, chcú štruktúru, organizovanosť. Vyznačujú sa analytickým myslením, riešia existujúce problémy, preferujú úlohy s jedným riešením. Vizuálno-priestorový štýl znamená, že sa ľudia učia na základe obrazov, nápodobou - preferujú vidieť „ako na to“, zaujíma ich kontext, uprednostňujú všeobecné ciele a inštrukcie, vedia sa zaoberať niekoľkými úlohami naraz, radi si sami vytvárajú štruktúru. Riešia nové problémy, úlohy, ktoré si sami zadali, pristupujú k nim hravo, kreatívne.
My ako rodičia by sme si teda mali všímať na čo má dieťa talent alebo aspoň čomu sa rado venuje. Zároveň by bolo dobré poznať jeho štýl učenia, ktorý nám môže veľa napovedať.
Viac informácií tu:
(1) 9 typov inteligencie podľa Howarda Gardnera:
(2) Test inteligencie podľa Howarda Gardnera: https://www.idrlabs.com/multiple-intelligences/test.php
(3) Podľa čoho zistíte, že máte doma mimoriadne nadané dieťa?
(4) Mám nadané dieťa? Čo teraz?
https://www.cppno.sk/doc/metodicke/rodicia/nadane_dieta_rodicia.pdf
