Nejeden z nás si pri čítaní správ aj poplakal, nedá sa tváriť, že sa nás to netýka. Veď ide o nášho suseda.
Je smutné, že posledných tridsať rokov bojujú v Európe proti sebe najmä Slovania. Bratské národy, ktorých jazyk a minulosť sú najviac previazané. Tak ako v minulosti, aj dnes mnohí snívajú o tom, že slovanské národy budú jednotné, že budeme spolupracovať, pekne spolu nažívať. Bohužiaľ už skúsenosti Československa v 20. storočí ukázali, že to nie je možné, lebo sa väčší a silnejší hráč snaží presadiť svoje záujmy bez ohľadu na potreby menšieho. Bez toho, aby slabší držali spolu, nie je možné zachovať si nezávislosť. Novinári a politici v súčasnosti vyhlasujú, že to, čo sa deje na Ukrajine, je niečo, čo Európa nezažila od druhej svetovej vojny. Ak to hovoria významní novinári a politici západu, nečudujem sa, dejiny malých slovanských národov ich zaujímať nemusia, ich krajiny sa náš konflikt netýkal. Ale prečo to automaticky prebrali aj novinári naši?
Ako Slovenka a manželka Chorváta s týmto tvrdením zásadne nesúhlasím, a navyše si myslím, že je veľmi nebezpečné, lebo ak zabudneme na udalosti, ktoré sa medzičasom udiali, nemôžeme sa z nich poučiť a urobiť lepšie rozhodnutia v súčasnosti.
Čo sa teda stalo? V auguste 1968 vpadli vojská Varšavskej zmluvy do Československa. Menovite išlo o Sovietsky zväz, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko a NDR. Pol milióna vojakov a 6000 tankov. Čelní predstavitelia ČSSR boli zatknutí a prinútení vzdať sa. Napriek tomu, že sme žiadali iné krajiny o pomoc a tiež Bezpečnostnú radu OSN, zostali sme v tom sami. Nemali sme žiadnu šancu.
O konflikte, ktorý bol v Juhoslávii v 90. rokoch, sa zvykne písať ako o občianskej vojne. Juhoslávia vznikla po druhej svetovej vojne ako federácia republík: Bosna a Hercegovina, Chorvátsko, Macedónsko, Čierna Hora, Srbsko a Slovinsko. Okrem toho boli v rámci Srbska zriadené dve autonómne provincie: Vojvodina a Kosovo. Tak ako to už vo federáciách býva, medzi jednotlivými národmi boli konflikty, každý sa snažil presadiť svoje. Veď si len spomeňme na Česko-Slovensko. Slováci Čechom vytýkali, že sa všetko rozhoduje v Prahe a na Slovákov sa ohľad neberie, Česi zase tvrdili, že na Slovákov doplácajú. V Juhoslávii bolo národov a etník viac, navyše nemajú takú miernu povahu ako Česi alebo Slováci. Krajiny sa nachádzajú na rozhraní západu a východu, kresťanského – katolíckeho a ortodoxného - a moslimského sveta. Odveké konflikty a vojny mali vplyv na charakter človeka. Juhoslovanská ústava z roku 1974 uznávala legálny nárok krajín na nezávislosť, a tak v decembri 1990 vyhlásilo Slovinsko referendum. Z 88,5 % oprávnených voličov hlasovalo za nezávislosť 94,8 %. V máji 1991 urobilo referendum Chorvátsko, z 83 % oprávnených voličov hlasovalo za nezávislosť 93 %. Postupne vyhlásili nezávislosť aj ďalšie krajiny, čo sa nepáčilo Srbsku, pre ktoré rozpad Juhoslávie nebol ekonomicky výhodný a navyše, mali k dispozícii najväčšiu časť juhoslovanskej armády, keďže tá bola zložená najmä zo Srbov. Zasiahli vojensky a výsledkom bol niekoľkoročný konflikt, ktorý si vyžiadal asi 140 tisíc obetí.
Čo z uvedeného vyplýva? Je nevyhnutné, aby sa menšie štáty vo svojich snahách o autonómiu podporovali. Akonáhle budú mať veľkí hráči možnosť prevziať kontrolu, urobia to. Nedá sa spoliehať na ich láskavosť a snahu o „vyššie dobro“, lebo budú mať vždy na zreteli najmä vlastné záujmy. Každý národ sa skladá z jednotlivcov, každý človek môže jednať podľa svojho vedomia a svedomia bez ohľadu na vôľu autorít. Bez vojakov niet vojny, bez nepriateľov niet konfliktov. My rodičia, vychovávatelia, učitelia, rodinní príslušníci, susedia, známi a priatelia môžeme deti v našom okolí viesť k preberaniu zodpovednosti za vlastné rozhodnutia a život. Musíme sa prestať vyhovárať na našich šéfov, naše vlády či rôzne autority, a spýtať sa samy seba, či ten život, ktorý vedieme, je správny. Politici omámení mocou a podobní psychopati nás nepovedú dobre. Prečo sa teda nechať nimi viesť?
