Ako mame dvoch malých chlapcov mi je celkom jasné, prečo si niekto deti neželá. Skôr nerozumiem tomu, prečo je potrebné tomu venovať toľko mediálneho priestoru. Mňa by viac zaujímalo ako to robia ľudia v pomáhajúcich profesiách – učiteľský zbor, zdravotnícky a sociálny personál – ak majú zároveň malé deti a nie sú sústavne v stave vyhorenia. Človek nemôže stále len dávať, ale musí aj načerpať, „vyživiť sa“. Veľmi ich obdivujem. Moja mama je zdravotná sestra a keďže sme v detstve chodili na rôzne výlety s jej kolegami a ich rodinami, podozrievam ich z toho, že jedna z vecí, ktoré ich držia nad vodou, je humor. Pamätám si totiž ako sa vždy všade na výletoch hovorili vtipy.
Pracujem ako účtovníčka, chápem zmysel a spoločenský dopad mojej práce. Ťažko si však predstaviť, že sa ma raz Boh na poslednom súde opýta koľko faktúr som zaúčtovala, koľko chýb som v účtovníctve našla a opravila a pod. V čase, keď som sa prihlásila na Ekonomickú univerzitu, poznala som myšlienky Eugena Gindla napríklad:„Sociálna nerovnosť skoro všade narastá. (…) Ukazuje sa, že neviditeľná ruka trhu, ak nie je pod múdrym dohľadom, nefunguje. Prinajlepšom nefunguje tak, ako to bohorovní teoretici neoliberalizmu predpovedali. Fatálne sa sekli, milióny ľudí priviedli na mizinu, ale popol si na hlavu nesypú. Navyše, svetom blúdi strašidlo korupcie. V niektorých európskych krajinách požiera 20 až 25 percent národného dôchodku.“ Chcela som si urobiť vlastný názor, zistiť ako to teda je. Je biznis nevyhnutne zlý? A čo konzum? Môže byť udržateľný? Postupne som sa zoznámila s konceptom „zero waste“, ekológiou, bio-dynamickým hospodárstvom atď.
S manželom žijeme v prenajatom byte, pričom väčšina vecí, ktoré máme, je z druhej ruky. Nemusíme cestovať cez pol sveta a zbierať zážitky. Stačí nám poznať krajinu, kde žijeme a vedieť odkiaľ pochádzame. Snažíme sa byť fér a pomôcť či už iným ľuďom alebo životnému prostrediu, pokiaľ je to v našich silách. Naše deti sú pre nás prekvapením a prácou každý deň. Učia nás ľúbiť a dávať nezištne. Posúvajú hranice našich síl. Keby som sa nestarala o dve malé deti, netušila by som, čo všetko zvládnem napriek tomu, že som unavená, chorá a nevyspatá. Dokážem lepšie pochopiť iných rodičov, vrátane mojich vlastných, vcítiť sa nielen do kože vlastných detí, ale aj cudzích. Keďže mám viac životných skúseností, môžem lepšie posúdiť, čo iný potrebuje a ponúknuť pomoc adekvátne. Milí rodičia, chcete krabicu hračiek alebo zobrať na hodinku či dve dieťa von? Plienku vymením! Aj jesť mu dám! Viem lepšie rozlíšiť podstatné (choré dieťa) od blbostí (ponožky na zemi).
Nie som si istá, aké som mala od materstva očakávania. Tušila som asi, že to nebude ľahké. Pracovala som ako au-pair počas vysokej školy dva mesiace, pričom som bola s deťmi niekoľko týždňov aj sama, keď ich matka odišla na pracovnú cestu. Aj vtedy som robila svoje veci len večer, keď išli deti spať. Byť mamou je veľká zodpovednosť a drina. Nikto by do toho nemal byť tlačený a predkladať pred budúcich rodičov ideálne obrázky nie fér. Na druhej strane, úprimne si odpovedajme, čo nám rodičovstvo ponúka, prečo to má zmysel, kam sa ako bytosť posúvame. Ak na to niekto, najmä z pomáhajúcej profesie, momentálne nemá kapacitu, je to v poriadku. Nič nemusí nikomu vysvetľovať.
