Najľahšie je pre každého vždy poúčať či moralizovať. Už sme si to všetci vyskúšali a je to naozaj ľahká vec. Prečo si taký pesimistický? Veď svet sa nezrútil! Vykašli sa naňho, veď sa predsa nenecháš zmlátiť do krvi! Nebavme sa už o tom. Prečo mi o tom hovoríš? Nezaujíma ma to. Už som ti predsa miliónkrát hovoril, aby si odišla z tej práce, ak ti to nevyhovuje! Tá žena nie je normálna. Pekná, múdra a ona radšej šľape chodníky. Zase narieka, že je sama, tak prečo si niekoho nenájde? Áno, najľahšie preňho je ísť do krčmy.
Takí sme my ľudia. Pozeráme na každého, len na seba nie. A v momente, keď potrebujeme, aby pri nás niekto stál a pochopil nás, zrazu máme v očiach iba výčitky. Prečo ma nechápeš? Prečo ma nepodporíš? Prečo mi všetko vyčítaš. A prečo sa so mnou neporozprávaš? Prečo tu nie si, keď ťa potrebujem?
Ľudia sú zvláštne bytosti. Ale najzvláštnejšie na nás, ľuďoch, sú naše city, naše zmýšľanie. Prečo? Lebo občas ani samy nevieme, prečo sme smutní, prečo nás niečo trápi. A ak to vieme, tomu druhému to nepovieme, aby sme mu neublížili, alebo aby sme ho náhodou neotravovali. Veď pre ženy je predsa typické, že rady rozprávajú, ale ak vidia na mužovi, že ho to nudí, dusia svoje ťažoby vo svojom vnútri.
Je to večný kolobeh. Všade počujete ako nás nikto nechápe, ako sa ľudia odcudzujú, manželstvá rozpadajú. Ale prečo? Strácame svojich priateľov a blízkych a potom utekáme svoje ranené srdcia liečiť k psychológovi.
Pochopiť a byť chápaný. Vypočuť a môcť sa vyrozprávať. Byť trpezlivým a úprimným. Vtedy skutočne zistíš, kto sú ženy a kto muži, kto je ona a kto on, kto je ten človek, čo trávi s tebou toľko času, no nevieš ani, prečo sa v poslednom čase takto tvári. Nájdi sám seba a druhých.
