Tuším, kam kráča ľudstvo, premýšľam, kam kráčam ja

Pozerám sa von oknom... slniečko svieti... obloha bez jediného obláčika... ticho. Človek by povedal, ako krásne je na svete. Ale všetko má svoje pre a proti... Už nevidím to krásne, už vidím iba tmu. Ľudská bytosť s rukami, nohami, s rozumom. Boh nám dal ruky na to, aby sme pomohli jeden druhému, nohy, aby sme kráčali za šťastím a rozum pre správne rozhodovanie. Mám ruky na to aby som pomáhal? Kráčam ku šťastiu alebo ku skaze... rozmýšľam správne či nesprávne? 21. storočie prinieslo všakovaké zmeny : flóru vystriedala architektúra, faunu zoologické záhrady, voda a ovzdušie sa pošpinili, znečistili...A človek? Ohlúpol. Mnohí z nás tvrdia – na svete je krásne...Otvorme oči...už to nie je ,ako kedysi. Ruka je dnes nástrojom zla, nie symbolom pomoci, z mnohých mužov sa stali tyrani a alkoholici. A ruka matky? Pohladí, prichýli, vystíska, objíme? Nie! Často otvorí deťom dvere do detského domova a opustí... Internet alebo mobil sú dnes bežnou vecou...Niekedy si myslím, že tí, čo ich vymysleli to urobili preto, aby mali pokoj od detí a ich hlúpostí, ... aby ich zamestnali. Ale deti nie sú hračky, ktoré možno posadiť pred televíznu obrazovku, ak nemáme čas... Sadnúť, chytiť ovládač a hamburger, zapnúť telku a hltať... návody na krádeže, vraždy... A potom počúvať: „ Kde sa to v tom dieťati nabralo?“ alebo „ V škole bol ako anjelik, s nikým sa nehádalo, nosilo domov samé jednotky a ... hodilo sa pod auto alebo nedajbože – obesilo...“ Kam to ľudstvo speje? A tak sa zamýšľam, ako by to bolo, keby človeka Boh nestvoril? Svet by bol bez špiny, hnevu, vrážd, bez svetla, bez ľudí...bezo mňa...bez tých, čo ho chcú meniť aj k lepšiemu. Možno som len kvapka v mori, no snažím sa byť lepšia. Lepšia, ako som bola včera, lepšia, ako dnes. Rozhodla som sa vykročiť do svetla a pomôcť ľuďom. Pomôžte aj vy! Aby mal Boh z nás radosť, aby ľudstvo nezahynulo, aby som nezahynula ja – moja duša... aby bolo svetlo...!