Dievča, čo si obzerá vo výklade novú kolekciu topánok... možno uvažuje práve nad tým, ktoré si kúpi. Tie biele, či tie modré? A možno len sníva... o tom, aké to bolo krásne, keď tu pred časom nakupovala...nie sama...ale s tým čo už tu nie je... Zaľúbený pár, ktorý čaká na zelenú na semafore... stoja oproti mne a obaja len hľadia do zeme... a tak sa pýtam... ľúbia sa ešte? Na čo myslia? Možno práve na to, čo mohli spraviť lepšie... alebo ako sa tomu druhému ospravedlniť, či povedať... už ťa neľúbim... Vedľa mňa mamička so synom...plače. Čo sa jej stalo??? Veď je taká pekná a mladá. Aký môže mať dôvod na plač? Možno idú od doktora...možno je vážne chorá, alebo jej syn? A čo rodičia? Alebo ide zo súdu... a obrúčka, ktorá jej krášli ruku jej prináša už len kus smútku, trápenie.
Neviem... Každým dňom stretáme na ulici stovky ľudí a všetci majú svoje osudy. Každý z nich vie čo je to radosť a čo trápenie... Všetci vedia, čo je to láska, aj keď možno v inej podobe. A všetci vedia, že tu dlho nebudeme. Možno rok, možno dva, možno desať, možno sto... Možno dnes večer tu už ani ja nebudem...neviem. Viem len, že náš čas je príliš krátky, aby sme žili v smútku, aby sme sa zaoberali zbytočnými predstavami, žili v minulosti nehľadiac na prítomnosť. Pozrime sa na život, ktorý žijeme tu a teraz! Neschovávajme svoj úsmev pred svetom! Veď ten predsa lieči a je návykový. Každý máme svoje problémy. Snažme sa však, aby nás nepohltili. Venujme sa svojím blízkym, vravme im, že ich ľúbime, rozprávajme sa s nimi a urobme pre nich všetko... lebo vtedy budú cítiť, že ich má niekto rád a na svete nie sú zbytoční. Rozdávajme svoj úsmev, dávajme komplimenty, neodsudzujme, snažme sa pomáhať a milujme! Naučme sa povedať prepáč, pohladiť, objať a rešpektovať názory iných. Spievajme, aj keď nám to veľmi neide. Nehádajme sa, veď problémy sa dajú riešiť aj inak ako hádkou, či kričaním. Zastavme sa na chvíľu a vychutnajme si to pekné, čo je okolo nás. A keď vo svojom ťažkom, skazenom a nešťastnom živote zistíte, že už vás nemá čo potešiť, pozrite sa na oblohu a rozmýšľajte...Som na svete úplne sám? Nie. Tisíce ľudí v tomto momente má trápenie. Nebude to večne. A to zlé, je predsa na niečo dobré. Nie sme na svete sami, sme tu pre niekoho, sme tu pre všetkých, ktorým dokážeme spríjemniť deň, aj keď len úsmevom.
...možno tu už dlho nebudeme, ja, ty, alebo tí ktorých ľúbime...nepremrhajme tú šancu, ktorú máme...lebo možno raz to budeme ľutovať, že sme sa nesprávali inak...
Žime tak, aby keď už tu nebudeme, ostane po nás niečo pozitívne.
PS: Ďakujem Bohu za život ktorý mi dal...aj keď niekedy si nevážim čo mám!...ale už budem dobrá, prisahám (-:.
