Spiaca bašta

My, Trnavčania, sme právom označovaní za lokálpatriotov. Nie je to však nejaký umelý cit, ale prirodzená vec, ktorú nosíme v srdci. Zasiali ju tam naši dedovia a otcovia, a tak nečudo, že na Spartak nedajú ľudia v našom meste a regióne dopustiť. Veru, na úspechy Spartaka môžeme byť právom hrdí. Vavríny z šesdesiatych a sedemdesiatych rokov, keď bola Trnava len ťažko poraziteľná boli veľké. Päť majstrovských titulov, úspechy na medzinárodnom poli a nezabudnuteľný zápas s Ajaxom Amsterdam. Pod všetkým týmto je rukopis Antona "Tony Báčiho" Malatinského. Zdobila ho systematická práca a trpezlivosť a hovorí sa, že svojimi metódami predbehol svoju dobu. Jednoducho Trnava sa stala pojmom a rešpektovaným súperom doma i vo svete. Aký to rozdiel v porovnaní s dnešnými časmi. Za posledných 10 - 15 rokov Spartak nezaznamenal žiadny väčší úspech. Najviac toto obdobie symbolizuje rok 1997 a zápas v Rimavskej Sobote, kde Trnava prišla za zvláštnych okolností o titul. Mám pocit, že klub tým urazil šťatenu a leží na ňom dodnes akoby kliatba. Aj keby sa šťastie chcelo na Trnavu znovu usmiať, tak nemá možnosť. Práca zodpovedných za náš klub, je priam až amatérska. Neustále meniaci sa tréneri, hráči, chýbajúca dlhodobá koncepcia, to všetko sú aspekty, ktoré nedovolujú zmenu k lepšiemu. Nerád to píšem, ale Trnava sa pod ich vedením, stala len priemerným slovenským klubom, a to dokonca aj v našej slabučkej lige. Jediné čo Trnave ostalo, sú verní fanúšikovia. Dovolím si tvrdiť, že sú to práve fanúšikovia, ktorí držia značku Spartak nad vodou. Klub je pritom odsúdený na úspech. Futbalové prostredie, tradícia, fanúšikovia, to všetko hovorí pre Trnavu. Chýba to najdôležitejšie transparentnosť na miestach, kde sa to vyžaduje, a to v celom vedení klubu. Preto cestou pre "Andelov" je jednoznačne zmena majiteľských pomerov a výmena niektorých ľudí vo vedení. Inak sa situácia nezmení a Spartak ostane len šedým slovenským priemerom. Nie, nerezignoval som, stále je Spartak mojím klubom a ním aj ostane. Človek totiž môže zmeniť všetko, ale futbalový klub nikdy. A naviac trnavská stopa v mojom vnútri je vďaka výchove a prostrediu hlboká. Prvými dvoma kolami sa nám začala nová sezóna. Držím pánovi Radolskému palce, o to viac, že je Trnavčan. Viem, že vzhľadom na okolnosti to titul opäť nebude. Najväčšou výhrou tejto sezóny podľa mňa bude, ak klub zmení svoje metódy a smerovanie. Potom aj naše deti budú môcť byť právom hrdé na značku a úspechy svojho milovaného klubu zo "slovenského" Ríma.