Viem, že ste Sýriu mnohí navštívili a sú medzi Vami určite takí, ktorí ju považujú za srdcu veľmi blízku. Napriek tomu v našich končinách je pomerne málo tých, ktorí si vedia podľa svojich skúseností aspoň trochu predstaviť, ako to tam vyzeralo pred vojnou.
Dnes, po dlhých rokoch občianskej vojny je mi to obzvlášť vzácne, že som mal možnosť aspoň nakrátko navštíviť túto krajinu a som veľmi vďačný za to, že za mladých čias som sa s batohom na chrbte odvážil vyštartovať do neznáma, aby som mohol pozrieť a zažiť úžasnú atmosféru Sýrie. Vtedy nič nesvedčilo o tom že o rok sa všetko obráti naruby a nezostane v krajine kameň na kameni. Ale ako by aj mohol zistiť bežný turista, ktorý v krajine pobudne menej ako desať dní, čo sa deje pod povrchom, čo ľudí skutočne trápi, čím sú nespokojní a ako funguje politická mašinéria krajiny. Všetko pripadalo úplne štandardné, pokojné, každodenné, napriek tomu sa to za okamih zmenilo. Žiaľ, príklad Sýrie nebol prvý, ani posledný a čoraz častejšie sa vyskytuje podobný scenár v rôznych kútoch sveta. Neďaleko od nás je situácia rovnako vážna a všade okolo nás sa zemeguľa postupne premieňa na zónu konfliktov a v horšom prípade aj na geopolitické bojisko globálnych veľmocí. Pevne dúfam, že pokoj a trvalý mier zavládnu čím skôr v Sýrii, ako aj vo svete.
Palmýra
Neviem pomenovať prečo, túžil som vidieť tri P – Palmýru, Petru, Persepolis v troch rôznych štátoch, a práve Palmýra v Sýrii mohla byť prvou destináciou na mojom virtuálnom zozname. Fascinovali ma rozsiahle pozostatky starobylého mesta uprostred púšte. Avšak, nie len tieto pozoruhodnosti robili Sýriu tak jedinečnou. Niektoré zážitky vznikajú len tak spontánne z miestnej situácie a zapíšu sa do pamäti človeka na dlhý čas. Jedno ráno som nastúpil na autobusovú stanicu v Palmýre a čakal v rade na nástup. Žiaľ, všetky miesta došli a mne žiadne „štandardné“ sedadlo neušlo. Prevádzkovatelia odniekadiaľ doniesli záhradné stoličky, tie klasické najlacnejšie biele, čo aj u nás možno kúpiť, čo sa im po dvoch týždňoch zlomia nožičky. Začali ich postupne donášať do uličky, rad za radom naplnili celú chodbu autobusu, odzadu až po šoféra komplet napratané čo najtesnejšie, snažiac sa využiť maximum priestoru. Takéto miesto sa mi už, našťastie, ušlo. Bezpečnostný pás som síce nemal k dispozícii, ale cestoval som kráľovsky.
Hama
Zachovali sa tu drevené vodné kolesá na zavlažovanie – takzvané Norie. Cestou do Aleppa som sa tu zastavil a neoľutoval som. Neopísateľne krásne dielo ľudskej vynaliezavosti. Pozrel som všetky, ktoré boli v meste dostupné.
Z mesta Hama som podnikol jednodňový výlet. Keď som prišiel na lokálnu autobusovú stanicu, všetci, či už zamestnanci alebo cestujúci, mi húfne mávali, že mám ísť tam, trochu ďalej na to konkrétne nástupište. Nikomu som nič nepovedal, aj tak všetci vedeli, kam chcem ísť. Mal som to napísané takpovediac na čele. Batoh, šiltovka a vetrovka boli jasnou poznávacou značkou ďalekého človeka, ktorý sa na tejto stanici ocitne jedine vtedy, keď smeruje do rímskeho mesta Apamea. Bola krásna, aké zachovalejšie rímske mestá zvyknú byť.
Cestou späť som sa nechal vysadiť pri jednej pevnosti, kde rieka Orontes opúšťa svoj kaňon a vychádza na planinu Al-Gháb (neskôr som až zistil, že to bol hrad Šaizar). Hrad bol zatvorený, tak som sa vydal k rieke, kde som cestou sem z autobusu zahliadol ďalšie Norie. Na moje veľké prekvapenie jedna z nich sa točila a vzorne vyťahovala vodu z rieky. Darmo bolo v Hame zo dvadsať kolies, keď žiadna z nich sa netočila. Táto jedna jediná, ktorú som len čírou náhodou objavil, prevýšila všetky navštevovanejšie kolesá svojou funkčnosťou. Bez toho by som sotva zistil, že otáčanie je sprevádzané výrazným zvukovým efektom – prenikavým pomalým vŕzganím, čo dodáva vodnému kolesu šmrnc. Skúste si to vypočuť.
Bola už tma, keď som sa vrátil do Hamy. Cestou na ubytovanie som minul mäsiarstvo. Mladý mäsiar práve vykosťoval hovädzie, ako inak, na verejnosti, priamo vo výklade. Hneď ma zavolal a okamžite mi strčil sekáč do ruky, nech to skúsim. No, nešlo to najlepšie, aj keď sa ma snažil všelijako inštruovať. Ešte aj fotku mi spravil na pamiatku.
Aleppo (čiže Halab)
Čo prežilo toto mesto v prvých rokoch občianskej vojny, je na zaplakanie. Humanitárna kríza v krajine dosiahla svoj najväčší rozmer práve tu. Zložitá frontová línia medzi vládnymi silami a rôznorodou opozíciou naprieč celým mestom si denne vyžiadala civilné obete. Neskôr sa pred bránami mesta objavil aj Islamský štát, ktorý sa tiež pokúsil obsadiť čo najviac častí. Obyvatelia tu zažili peklo na zemi.
Popritom to bolo to fantastické Aleppo, kde som sa prechádzal hore-dole cez úplne preplnený skrytý bazár, až ma jeden predajca oslovil, že ma tu už videl kolovať niekoľkokrát. Hovorím mu, takéto u nás nemáme, tak si to vychutnávam. Kde v centre stála dominanta celého mesta, obrovská historická citadela s mohutnými hradbami. Kde popri mešitách v starých úzkych uličkách stáli všetky možné chrámy rôznych kresťanských cirkví, o ktorých som sa predtým veľa nenaučil. Citadela utrpela výrazné škody pri ostreľovaní a bazár bol takmer úplne zničený.
Môj tunajší ubytovateľ ma dobrovoľne nasilu nahovoril na výlet taxíkom pozrieť okolité pamiatky. Škrípal som zubami, lebo som mal obmedzené zdroje, ale teraz som mu veľmi vďačný. Najprv ma taxikár vysadil pri sídle Chetitov (cca. 2000 p.n.l) a potom sme išli o pár kilometrom ďalej a skočili sme 2400 rokov dopredu k chrámu sv. Šimona Stylitu (5. stor.) , ktorý bol v čase jeho vzniku najväčším kresťanským kostolom na svete. Žiaľ, občianska vojna zdecimovala aj túto veľkolepú kultúrnu pamiatku.
Z Aleppa, smer západ, Stredozemné more. Cez planinu Al-Gháb s typickým mediteránnym koloritom, všade samá červená pôda a olivovníky. Autobus sa práve pokazil medzi Aleppom a Latákiou a netušil som, či mám radšej čakať alebo stopovať. Takto prešlo prvých päť dní, tých zvyšných päť pridám možno neskôr.
