Kambodža sa nedokázala vyhnúť zložitej geopolitickej situácii v regióne, ktorej hlavnou témou bola vietnamská vojna s masívnou podporou veľmocí na obidvoch stranách barikády. Phnom Penh zostal poslednou baštou proamerickej Khmérskej republiky, ktorá vznikla prevratom z Kambodžského kráľovstva. Republika ledva vydržala 5 rokov existencie a už od svojho vzniku sa zmietala v občianskej vojne s Červenými Khmérmi. Ani silná proamerická orientácia jej nepomohla v stabilizácii hraníc a upevňovaní moci. Práve naopak, mnohí pamätníci udalostí tvrdia, že najmä americká vojenská podpora s masívnym bombardovaním kambodžského vidieka prispela najviac k posilneniu komunistických povstalcov. Smrť padajúca skoro každý deň z neba urobila zo života vidieckych civilistov doslova peklo, preto sa mnohí prirodzene pridali k povstalcom, aby s Khmérskou republikou a ich americkými spojencami skoncovali.
„Džungľoví ideológovia“, ktorých na začiatku občianskej vojny bolo sotva tritisíc, narástli do stotisícovej armády, ktorú nebolo možné zastaviť. Pád republiky bol neodvratný, slučka okolo hlavného mesta sa uťahovala každým dňom čoraz viac. Zásobovanie prebiehalo výlučne vzdušnou cestou pomocou americkej vojenskej podpory a jediným spojením so svetom zostalo iba medzinárodné letisko Pochentong, ktoré sa postupne dostávalo do strelnej vzdialenosti diel povstalcov.
Cudzí štátni občania sa necítili v danej situácii bezpečne. Možnosti úniku sa pomaly vyčerpávali, preto bolo čoraz akútnejšie myslieť na zabezpečenie skorého odchodu z krajiny. Pre Američanov to malo byť priam nevyhnutnosť, keďže v očiach povstalcov išlo o zahraničného nepriateľa číslo jedna. V hlavnom meste sa šírili fámy o tom, že Červení Khméri zmasakrujú celé obyvateľstvo bez ľútosti. Pádnym argumentom pre včasné opustenie krajiny bola aj skutočnosť, že žiadny západný cudzinec sa nevrátil zo zajatia Červených Khmérov. Bez stopy zmizli desiatky novinárov, inžinierov, vedcov. Ojedinelou výnimkou bol francúzsky antropológ François Bizot, koho po necelých troch mesiacoch zajatia na konci roka 1971 prepustili. Našťastie výborne ovládal khmérsky jazyk, preto sa mu podarilo zblížiť s veliteľom únoscov, ktorý zariadil jeho prepustenie.
Veľvyslanec Spojených štátov, John Gunther Dean, začiatkom apríla 1975 vyhodnotil situáciu za neudržateľnú, informoval americkú vládu o približujúcom sa kolapse Khmérskej republiky a žiadal kompetentných o zabezpečenie skorej evakuácie. Veľvyslanec vo svojich memoároch uviedol, že kto mal záujem, toho zobrali, nikto nebol odmietnutý. Napriek tomu bolo evakuovaných len 289 civilistov, z nich 84 občanov Spojených štátov a 205 Kambodžanov a občanov iných krajín. Nízky počet prihlásených predstavovalo fiasko pre americkú diplomaciu. Väčšina kambodžskej elity odmietla evakuáciu. Dôvodov bolo niekoľko. Červení Khméri oficiálne žiadali len hlavu „siedmych zradcov“ - najvyšších politických a vojenských predstaviteľov. O zvyšok sa zdanlivo nezaujímali, čo vytváralo falošnú ilúziu, že po zmene režimu nedôjde k perzekúciám. Vo svojich vyhláseniach sa nikdy neoznačovali za komunistov (ani za „červených“, to bolo pôvodne hanlivé označenie zo strany nekomunistického spektra). Preto ani elita spoločnosti, mnohí intelektuáli a vzdelaní Khméri do poslednej chvíle neverili tomu, že Červení Khméri sú komunisti. Obrovská časť obyvateľstva - lekári, inžinieri, technici, učitelia a možno aj úradníci, verili tomu, že po skončení revolúcie budú potrební na znovuvybudovanie svojej krajiny. Boli o tom natoľko presvedčení, že mnohí z nich, hoci mali možnosť, svoje rodiny neposlali do zahraničia. „Veď kto by zabíjal lekárov?“, uvažovali napríklad lekári. Vtedy si to nikto nedokázal predstaviť, že na likvidáciu občana bude stačiť holý fakt, že nosí okuliare. Nikto nepredpokladal, že intelektuálov v krajine Červených Khmérov nečaká žiadna budúcnosť. Blížiaca sa americká evakuácia zostala preto zo strany Kambodžanov ignorovaná. Deň po akcii sa však objavil v americkej tlači aj protinázor, podľa ktorého nízky počet evakuovaných súvisel s utajovaním presného času operácie do poslednej chvíle a mnohí záujemcovia sa nestihli pridať včas.
Americké vojenské velenie dlhšie zvažovalo dátum operácie. Červení Khméri nemali vzdušné sily, ale dokázali ohrozovať leteckú techniku najmä protilietadlovými guľometmi. Letisko sa od začiatku apríla 1975 stalo ohrozovanou zónou, preto namiesto lietadiel nastúpili veľkokapacitné helikoptéry, ktoré mohli pristáť priamo v meste. Z vytipovaných pristávacích plôch vojenskí experti vybrali lokalitu s označením LZ-Hotel v blízkosti americkej ambasády (LZ = Landing Zone). V skutočnosti to bolo futbalové ihrisko obklopené apartmánovými bytovkami, ktoré dobre chránili priestor od prípadných streleckých útokov nepriateľa z východného brehu Mekongu.
Dátum operácie bol stanovený na 12. apríla 1975. Deň predtým boli veľvyslancovi Deanovi oznámené podrobnosti. Ten ráno ešte informoval vládu o odchode amerického diplomatického zastúpenia z Kambodže a oficiálne ponúkol možnosť využiť evakuáciu do 9.30 hod.
Prvá helikoptéra po prekonaní nepriateľského územia pristála na dohodnutom mieste krátko pred 9:00 hod. Evakuácia prebiehala hladko a podľa plánu. Ako posledný civil, do helikoptér nastúpil veľvyslanec John Gunther Dean, ktorý predtým zvesil americkú zástavu zo žrde. Veľvyslanectvo sa oficiálne zatvorilo o 9:45 hod., aby svoje brány znovu otvorilo až o 16 rokov neskôr. Helikoptéry odleteli bez komplikácií a bezpečne pristáli na výsadkovej lodi USS Okinawa. Fotka vystupujúceho ambasádora na palube vojnovej lode s poskladanou americkou zástavou pod pazuchou sa stala trpkým symbolom celého vietnamského konfliktu, v ktorom ten pridružený kambodžský zostal v tieni dôležitejších udalostí.
Evakuácia z vojenského pohľadu bola úspešná, bez straty na životoch a technike. Americká armáda mala v úmysle tieto skúsenosti využiť pri evakuácii civilistov z Južného Vietnamu o necelé 3 týždne neskôr (operácia Fequent Wind). Situácia bola však neporovnateľná. Povstalecká armáda Červených Khmérov bola veľmi slabo vybavená, nemali žiadne bojové lietadlá, ani rakety, preto bola operácia Eagle Pull predurčená na úspech. Rovnaké pomery neplatili v podmienkach Vietnamu a tamojšia záverečná fáza evakuácie skončila neúspešne.
Evakuáciu nevyužili všetci cudzinci. Francúzske veľvyslanectvo nemalo v pláne zatvoriť svoje brány, preto v meste zostávalo pomerne veľa francúzskych žurnalistov, fotografov, lekárov, či misionárov. Francúzska vláda práve v deň vojenskej operácie Eagle Pull uznala vládu Červených Khmérov, preto Francúzi dúfali, že nový režim bude rešpektovať diplomatickú imunitu a extrateritorialitu veľvyslanectva. Bolo to mimoriadne riskantné rozhodnutie s nejasným koncom. Ešte viac riskovali niekoľkí americkí reportéri, ktorí sa rozhodli v hlavnom meste zostať aj napriek istej smrti, ktorá na nich v rukách revolucionárov čakala. Podarilo sa im narodiť znovu, ale to už je iný príbeh.
O päť dní neskôr, 17. apríla 1975 Červení Khméri obsadili hlavné mesto a získali kontrolu nad celým územím Kambodže.
