Feminizmus je hnutie, ktoré verí v sociálnu, v ekonomickú a v politickú rovnosť pohlaví. Častokrát sa môžeme stretnúť s názorom, že feminizmus je zlý, lebo ženy chcú byť viac ako muži, že feministky majú vždy maskulínne črty, že sú to ženy, ktoré si nevedia nájsť partnera a že muž feministom byť nemôže. Takéto slová počuť aj od politikov a od ľudí, ktorí majú vplyv na spoločnosť.
Na to aby sme feminizmus naozaj chápali, potrebujeme poznať jeho históriu. Feminizmus si môžeme rozdeliť do troch vĺn a každá z nich ovplyvnila vnímanie sveta trochu iným spôsobom. Prvou vlnou sa vraciame v čase do roku 1848, kedy ženy na konferencii v New Yorku vyhlásili, že muži a ženy sú si stvorení rovní. Vyžadovali si právo voliť, právo na vzdelanie a vlastníctvo majetku. V tomto duchu sa ťahala celá prvá vlna. Pre spoločnosť to bolo veľmi provokatívne, aby žena mala taký istý hlas v spoločnosti ako aj muž. Ich prehlásenie prešlo a bolo podpísanie ľuďmi prítomnými na konferencii a od tohto bodu naďalej sa začal feminizmus ďalej rozrastať. V roku 1900 sa rozmnožilo a to hlavne v Spojenom kráľovstve hnutie sufražetiek, ktoré bolo za zrovnoprávnenie žien. Prvé volebné právo sa začalo objavovať už v roku 1838 na ostrove Pitcairn, no ako prvý samosprávny štát, ktorý umožnil ženám voliť bol Nový Zéland, v roku 1893, ďalej nasledovaný Austráliou v roku 1902 a Fínskom v roku 1906. Volebné právo na území Československa dosiahli ženy v roku 1920.
Druhá vlna začala v roku 1963 s publikáciou The feminine Mystique, v preklade ženská mystika publikovaná Betty Friedanovou. Táto vlna je často vnímaná ako vlna liberalizácie. Zameriava sa na rovnoprávnosť medzi ženami a mužmi a na diskrimináciu. V tejto vlne vznikli tri prúdy feminizmu: liberálny, radikálny a kultúrny prúd feminizmu. Feministky prvého odvetia verili v to, že zákon nie je dostačujúco ohľaduplný aj pre ženy v spoločnosti. Chceli lepšie podmienky pre matky v zamestnaní a chceli byť väčšou súčasťou moci v štáte. Radikálne feministky presadzovali, že problém je v patriarcháte, zameriavali sa aj na násilie spôsobované na ženách a sexizmus. Kultúrne feministky kritizovali hlavný alebo liberálny prúd, ktorý vstupoval do tradičných mužských sfér a prišlo im, že ženy len chceli urobiť zo seba neprirodzene mužov. Taktiež odmietli názor, že muži a ženy sú vo svojej podstate rovnakí a chceli vyzdvihnúť vlastnosti mužov, ktoré ich so ženami spájali. Po druhej vlne sa dokázali ženy zamestnať, aj dovtedy vo veľmi netradičných prácach ako napríklad elektrikárky, alebo mechaničky.
Tretia vlna vznikla v 90. rokoch 20. storočia a zameriavala sa na problémy inšpirované druhou vlnou feminizmu, ale aj rasovú nerovnosť, príjmovú nerovnosť, taktiež označovanú ako pay gap a výzor ženy. Táto vlna využívala na presadzovanie si svojich názorov média. Tretia vlna sa stretla s kritikou, že feminizmus myslí len na biele ženy, ktoré sú vzdelané a nezaujímajú sa o ženy inej farby pleti , sexuality alebo náboženského vyznania. Preto sa začali venovať ženám zo všetkých sfér ešte viac ako predtým.
Poďme sa ale ešte sústrediť na prítomnosť. Človek si možno povie: „Veď čo tie feministky stále chcú? Majú prístup ku štúdiu, ku práci, môžu voliť a byť vysoko postavené v práci. Ženy v 21. storočí majú rovnomerné práva ako muži, veď už dosiahli čo chceli.“ Je tomu, ale naozaj tak? Majú ženy naozaj vytvorené podmienky na život, takým istým spôsobom ako muži? Nie, nemajú. Hneď si aj vysvetlíme prečo.
Áno, na oko sa môže zdať, že ženy to majú v živote tak isto nastavené ako muži, nie ľahšie a nie ťažšie. V skutočnosti to majú ženy v našej spoločnosti stále náročné. Nedá sa istotne spomenúť všetky vrstvy, kde sa rodová nerovnosť medzi mužom a ženou stále uplatňuje, ale niektoré stoja za zmienku. Priemerný plat muža na Slovensku je 1 751€ v hrubom, zatiaľ čo priemerný plat ženy na Slovensku je 1 323€ v hrubom, čo tvorí 428€ rozdiel medzi priemerným platom muža a ženy. Príklad si môžeme brať z krajín ako Chorvátsko, kde v porovnaní s naším takmer 25% rozdielom, je rozdiel medzi priemerným platom muža a ženy len 16%, alebo Fínskom kde je rozdiel 12%. Tento priemer bol vytvorený stránkou Platy.sk administrovanou firmou, Profesia. Je faktom, že príčin tohto priemeru je viac. Jedna z príčin je, že drvivá väčšina žien, pracuje v odvetviach, ktoré ponúkajú podriemaný plat, ako napríklad školstvo a zdravotníctvo, zatiaľ čo muži pracujú v odvetviach ponúkajúcich viac peňazí za ich prácu, napríklad IT alebo konštrukčný sektor. Problém, kde môžeme vidieť nerovnosť stále trvajúcu medzi mužmi a ženami sú obchody. Firmy si pýtajú za produkty pre ženy viac peňazí, ako za tie isté produkty pre mužov. Ide o cenovú diskrimináciu. Rozdiely medzi týmto produktmi môžeme vidieť hlavne v drogériách. Napríklad jeden z antiperspirantov značky Fa, vieme nájsť pre muža za cenu 2,39€ a vieme nájsť rovnaký sprej pre ženy s ružovou farbou, ktorý stoji 2,79€. Bavíme sa teda o 15% rozdiel v cene. Najväčším rozdielom ktorý vieme nájsť v drogériách, je kúpa náhradných žiletiek do holiacich strojčekov, kde žena zaplatí 1,72€ až 3,50€ za kus a muž zaplatí len 1,12€ až 2,12€. Ceny boli zobraté z obchodných reťazcov v roku 2016. Takýchto príkladov, by sme v drogériách našli viac a dôkazom je aj štatistika z New York city department of consumor affairs – úrad pre ochranu spotrebiteľov z ktorej vyšlo, že ženy v priemere v obchodoch za ženské produkty zaplatia o 7% viac, ako muži za tie mužské. Síce ženy zaplatia o 7% viac ako muži, ale v Amerike majú v priemere o 21% nižší priemerný plat ako muži.
Ženy sa do dnešného dňa musia stretávať so sexuálnym obťažovaním, násilím a znásilnením. Je až alarmujúce, koľko násilia je na ženách na Slovensku páchane. V roku 2018 bolo na políciu nahlásených 1608 záznamov domáceho a partnerského násilia. A to sa bavíme len o prípadoch, ktoré sú na políciu nahlásene. Sexuálne obťažovanie zažilo 54% Slovákov mužov aj žien. Podľa najnovšieho prieskumu agentúry EÚ pre základne práva, zažilo sexuálne obťažovanie až 66% žien a u mladších ročníkov dochádza až ku 70%. Veľmi zaujímavý projekt na zvýraznenie problému násilia páchaného na ženách, je výstava s názvom “Je to moja vina ?“, uskutočnená v Belgicku v roku 2018. Poukazuje na to, že nie je problém čo má žena oblečené, ale ako je muž vychovaný a ako sa ku ženám správa. Vystavuje oblečenie obetí, ktoré mali na sebe v momente znásilnenia. Ukazuje, že drvivá väčšina oblečenia je zahaľujúca telo. Nachádzajú sa medzi nimi tepláky, šaty, pyžamo a dokonca detské oblečenie. Treba si ale pamätať, že aj keď je žena vyzývavo oblečená nedáva to nikomu súhlas nadväzovať s ňou kontakt a je to čisto jej záležitosť čo má oblečené.
Verím, že otázka visiaca vo vzduchu, či je feminizmus v 21. storočí stále potrebný, bola aspoň z časti zodpovedaná v týchto riadkoch. Dúfam, že vás čítanie tohto blogu bavilo minimálne tak, ako mňa jeho písanie.
