zmysly, rozum aj srdce, medzi všetkými je však jediná ktorá nemätie, ktorá všetko naplní a tá umiera iba s bytosťou, do ktorej zapustila korene.
Alfred de Musset
Krásne konštatovanie! Nemyslíte? Problém býva však v tom, že takú lásku si človek často krát neuvedomí. Sme zvyknutý nato, že s nami "hádžu hormóny", prežívame lásku ako z telenovely: kopa problémov prekážok, výčitiek, ktoré si často spôsobujeme samy. Tá jediná láska potom prejde okolo nás a my si ju ani nevšimneme. Pritom je omnoho fascinujúcejšia. Viem to sama si práve na vlastnej koži takú jedinú lásku skúšam. Paradoxom je, že mi ju pomohol si uvedomiť človek, do ktorého som bola "zblázdnená". Pri ňom som si uvedomila, že v srdci už niekoho mám a to už dosť dlho. A je to úžasný pocit, aj keď neviem či sa s ňou nikedy tej osobe priznám. Nevadí mi to však, cítim sa presne ako to opísal Alfred de Musset.
Chcem vám niečo poradiť: Skúste otvoriť oči a pozrieť sa nielen okolo seba, ale aj do svojho srdca či sa tak nejaká ta jediná láska neskrýva. Prinesie vám to pocit neuveriteľného pokoja, ak ju tam nájdete. Ak nie nevadí. Nikdy nieje neskoro aby sa v živote objavil nieto nový. (;
