Crrrrrrn. Zvonček drnčí o dušu. Za dverami sa približuje šuchotavý zvuk papúč. V kukátku sa zjaví malé rybie očko, dva krát zamrká a už je počuť cvengot spúšťajúcej sa retiazky. Dvere sa otvoria a v pozore postavenú famíliu Králikovcov ovanú posledné pachové stopy sobotnajšej slepačej polievky.
- Jééééj, koho nám to čerti nesú. To je ale milé prekvapenie! - zhíkne pani domáca.
- Nóóóóó boli sme tuto nablízku tak sme si povedali, že sa zastavíme a pozrieme vás.- kontruje pani Králiková.
- No veď nestojte tu takto, poďte ďalej a nepozerajte sa okolo, nemám poupratované.- povie pani Kulíková ako správna gazdinká a dodá vykladajúc pred Králikovcov pasians papúč - Tuto si vezmite papučky. -
Ako vojaci na buzerplace stoja všetci štryria Králikovci nastúpení v papučiach v predsieni. Papuče prechádzajú od hnusne zelenej až po odporne hnedú a navrchu majú desivé brmbolce. Slávnostná prehliadka pokračuje cez malú chodbičku až do obývačky, kde starší členovia rodiny sa zvalia na kvietkovaný diván a deťúrence sú odvelené smerom do detskej izby k hrajúcim sa potomkom rodiny Kulíkovcov, dvojčatám Maťkovi a Kubkovi. Pani domáca odbieha do kuchyne variť kávičku, zatiaľ čo pán domáci hľadá v bare čosi tvrdšie a soletky. Na jednej strane obývačky sa skvie majstrovské dielo dlhých zimných večerov, desaťtisíc dielikové puzzle s obrázkom Baziliky svätého Petra. Oproti je čierna vstavaná nábytková stena Minerva s televízorom uprostred, na ktorom sa točí zväzok optických vlákien žiariaci vo farbách dúhy.
Obdobný nevkus postrehnúť aj v detskej izbe. Masívny škriatkovsky zelený nábytok ešte cítiť novotou. Na koberci je celé mesto transformované do D 2 rozmeru a zmenšené do mierky 1: 10 000. To neznamená, že je mŕtve. Po diaľniciach jazdia angličáky značky matchbox a z letiska práve odlieta boeing 747. Do tejto idylky vpadnú dvaja turisti. Sú v meste noví a ešte nevedia ako to tu chodí. Postávajú pri hraniciach mesta s rukami za chrbtom. V momente sa čulý ruch velkomesta zastaví a všetky oči obyvateľov, presnejšie dva páry, sa uprú na cudzincov. Prevapenie a ostýchavosť bleskovo vystrieda úprimné nadšenie. Dve nové telá sú zárukou lepšej a plnohodnotnejšej zábavy. Na mesto sa zabúda. Ponúkajú sa zaujímavejšie alternatívy. Padnú návrhy ako nahánačka, slepá baba,...Nakoniec tender vyhrá schovka. Sú štyria Maťko, Kubko, Kristián a Lucka. Jeden bude rátať, traja sa schovajú. V izbe zavládne patriarchát a los padne na Lucku. Neoplatí sa vzpierať, ani protestovať. Chlapi musi držať spolu. Porazená Lucka ide do rohu a začína rátať. Dvojčatá poznajú dobre terén. Stačí okamih kým sa jeden z nich stratí v útrobách perináku a druhý čučí ako voš pod chrastou v obrovskom koši na hračky, len Kristián, chúďa malé, tunajších pomerov neznalé, ešte stále trčí v strede izby a točí sa ako káča. Zrazu si spomenie na svoj výcvik výskumníka a osvieti ho. Skryje sa v skrini. Nápad hodný génia. Malý moment a už mizne v zelenej oblude.
- Štyri, štyri a póóól, tri, tri a pól, dva, dva a pól, jeden, idééééém. - reve Lucka.
Otočí sa chrbtom k stene a rozhliada sa po izbičke. Príliš silno si tlačila dlane na tvár a teraz jej pred očami tancujú malé farebné mušky. Pomaličky sa prechádza po koberci a nahliada do každého kútu.
Aj cez hrubé steny Kristiánko počuje ako jeho sestra krúži v blízkosti skrini. Adrenalín začína pracovať, dych sa skracuje, celé telo má napnuté ako strunu. Zrazu sa pozornejšie započúva. Nebezpečenstvo je zažehnané. Nepriateľ sa vzdialil do inej bojovej kvóty.
Medzitým sa v obývačke preberá novozakúpený nábytok do detskej izby. Pani Kulíková vykladá, že ho museli doviesť až z ďalekého Poľska, lebo takúto farbu v obchode len tak ľahko nedostať, a tie peniaze, čo ich to stálo, no hold tento rok asi na dovolenku do Juhošky nepôjdu, ale zas čo by sme pre tie naše ratolesti neurobili, veď nech to majú v tej izbičke pekné...asi by takto pokračovala až do aleluja, ak by ju v monológu neprerušil hrozitánsky tresk. Všetci dospelí sa rýchľosťou svetla presunuli do detskej. Dych im ide vyraziť. Uprostred izby leží na zemi ako mŕtvola výnimočne zelená skriňa z ďalekého Poľska. Z nej štvornožky vylieza malý Kristiánko. Pani Králiková zbledne ako stena, pán Králik očervenie. Pani Kulíkovú berú mrákoty a v poslednej minúte ju zachytí jej manžel. I jemu sa podľamujú kolená.
V tom sa ozve Luckyn hlas: - Holopas Holopas Kristián. -
