Sedem hodín ráno. V prepychovo zariadenej spálni leží na vodnej posteli rozložité telo pána ministra. Sníva sa mu nádherný sen, v ktorom mu prezident republiky udeľuje medailu za čestnosť a čisté svedomie. Pán minister vypína hruď a usmieva sa. Prihliadajúce ženy v publiku spievajú hymnu a vo vytržení si trhajú blúzky. Z čipkovaných podprseniek sa im valia von veľké pevné prsia s ružovými bradavkami. Pán minister stúpa vyššie a vyššie. Zrazu zazvoní telefón. Krásny sen je ta tam. Minister rozmrzene otvorí oči. Jeho tučnému chlpatému telu dominuje stoporený penis ako Washingtonský obelisk.
- Ľahni!- povie mu a jemne doňho cvrnkne. Telefón neprestáva vyzváňať. Poloprebudivší Róbert zdvíha.
- Čo ma k_rv_ budíš! - rozzúrene zreve do slúchadla. - Čo? Jaká kríza? Čože?...Pošli šoféra...hneď som tam....do p...-
Ďalší sk_rv_n_ deň predo mnou, pomyslí si minister a ide zachraňovať svet.
♣
Luxusná limuzína zaparkuje pred Ministerstvom verejného blahobytu. Na auto a jeho blahorodie pána ministra sa vrhne kŕdeľ novinárov. Sú ako supy večne nenažrané a agresívne. Chudáka Róberta obkľúčia zo všetkých strán a už mu strkajú svoje nabité mikrofóny pod podbradok.
- Nóóó comment, Nóóó comment.- reve minister a bodyčekuje si cestu smerom k dverám. Oddaní zamestnanci mu pomáhajú a odhadzujú slabších jedincov z regionálnych novín stranou.
- No čo je zasa? - spýta sa svojho najvernejšieho (p)oddaného prisluhovača. Situácia je kritická naši sociálne a ideologický spriaznení dodávatelia z Východu stopli dodávky čistého vzduchu a zásoby sa míňajú raketovou rýchlosťou. Dôvod neuviedli, ale nemenované zdroje blízke najvyšším pohlavárom uvádzajú, že je to kvôli tomu, že ich ktosi zabudol pozvať na medzinárodný ekologický summit Preč s ozónom, bližšie k hviezdam, kde sa podávali grilované krokodíly plnené lanýžovou omeletou z pštrosích vajec, najjemnejšie delfínie mäsko marinované v pálivej omáčke z chilli papričiek pralesov Južnej Ameriky a mnoho ďalších delikates, ktorý sa konal práve minulú sobotu v opere hlavného mesta pod záštitou ministerstva Róberta Veľkého.
♣
O päť minút už sedia všetky najdôležitejšie mozgy ministerstva za stolom a vedú oficiálnu tlačovku. Presne v strede tróni jeho dokonalosť pán minister. Mediálny supy a heyny sedia oproti natŕčajú hladné diktafóny a zúrivo ceria zuby. Každý si chce odhryznúť ten najväčší kus a aportovať ho chlebodarcovi vydavateľovi. Čím viac krvi potečie, tým viac čitateľov priláka plátok. Kosti nech si ohlodá verejnoprávna. Róbert vedie plamennú reč až novinárom horí za ušami, asistentke Milke sa zapaľujú lýtka a kamera verejnoprávnej sa samovznietila aj s kameramanom. Pán minister je rodený rečník. Prejav je jeho vrcholné životné dielo, ktoré sa zapíše zlatými písmenami do dejín novodobej rétoriky. Ta dikcia, ten tón, to držanie tela, ten štýl! Cicero je mŕtvy, nech žije Cicero.
- Opakujem dámy a páni. Dodávky sú pozastavené. A nik, podotýkam ani JA, netuší kedy sa opäť obnovia. Nie Mojou vinou, že sme sa ocitli v tak kritickej situácii, priatelia moji. S ťažkým srdcom, ale predsa som nútený zaviesť potrebné obmedzujúce opatrenia. Od 12:00 dnešného dňa vyhlasujem regulačný stupeň číslo 1, čiže jeden nádych za minútu na každého občana. Žijeme v ťažkej dobe a tá si žiada svoje obete, a preto žiadam občanov tohto štátu nech sa nebránia týmto, mne srdcervúcim, krokom a podvolia sa v mene verejného blaha a republiky. Ja sám sa zaprisahávam, že obmedzím spotrebu kyslíka na minimum a prestanem dýchať úplne!!! - pán minister spraví menšiu dramatickú odmlku a exaltickým pohľadom sliedi po miestnosti. Čosi v jeho nohaviciach sa pomrvilo. Všeobímajúce vzrušenie cítiť vo vzduchu. - Varujem všetkých, kto by sa chcel priečiť mojim nariadeniam. Každá rebélia bude po právu potrestaná. Občania vyzývam vás. Buďme silní a spravodliví. JA VO VÁS VERÍM. - posledné slová už Róbert kričí a jeho sliny oblažujú prvé rady siedmej veľmoci.
V sále na trilióntinu sekundy zavládne hrobové ticho. Nikto si netrhá blúzky. Žiadne obnažené ženské kozy. Minister sťažka dýcha a hlce vzduch po kilách. Nastane paľba otázok. Mladá investigatívna novinárka z denníka Čo nevieme, to si vymyslíme kladie zákernú protištátnu otázku. Odpovede sa však nedočká asketický vodca ministerstva verejný blahobyt odchádza nasledovaný svojou elitnou skupinkou mysliteľov.
Neskôr v salóniku pán minister a pár jeho najbližších pofajčievajú kubánske cigary a dýchajú prvotriedny filtrovaný vzduch z kyslíkových bômb.
- To ktorý k_k_t to tak dosral, že nám tí poj_b_n_ čuráci stopli vzduch? - pýta sa Róbert.
- To Vy pán minister ste povedali, že tých darmožráčov bez móresov nebudeme pozývať. Vraj by nám len pokazili renomé pred ostatným civilizovaným svetom. - oponuje mu najodvážnejší poradca.
- Hovno. Určite JA som nič také nepovedal. Veď sú mi ako bratia. - bráni sa Robko a opäť cíti jemné mravenčenie v rozkroku. - To musel byť ten buzerant z prezidentského paláca, čo nariadil takú k_k_t_n_.
- Prezident v tom nemá prsty. Zoznam hostí mal v kompetencii náš úrad.- podotýka ministerský najbližší.
- Ty sa tu nehraj na matku Terezu, k_rv_ a nájdi radšej obetného baránka na koho to zhodíme, sakra. Na všetko musím myslieť sám. - povzdychne si dieťa revolúcie a dodá. - Srať na to vzduchu máme zatiaľ habadej, plebs sa nejako zariadi. Sú to mrchy húževnaté. Ide sa jesť. Hladný som.-
Vyčerpaný minister sa odoberie poobedovať do miestnej kantíny v útrobách ministerstva. Dnes je na jedálničku paštička z husacej pečienky a tatarák z mladých býčkov Severnej Ameriky.
Toto je fikcia, akákoľvek podoba so skutočnými osobami je čisto náhodná.
