Mám asi 13 rokov, veziem sa na zadnom sedadle nášho Wartburgu. Krásny deň, cesta zo Svitu do Popradu sa v klepote dvojtaktu pozvoľna odvaľuje. Kochám sa pohľadom na hrdé Tatry, bez obláčika, modrá obloha za špičkami zo snehu. Zrazu mňou preniká intenzívny pocit konca. Tie kopce skál sa tu budú ešte dlho vytŕčať nad hladinu mora a ja tu už nebudem. Len ten prach ostane, spomienka blízkych možno, pár slov v pod matrac zastrčenom zošite o láske ku spolužiačke. Som smrteľný, načo to všetko... Kým dojdeme do rodného mesta pocit mizne a znova ma trápi opravná odpoveď z ruštiny budúci týždeň.
Doteraz si spomínam na tie Tatry a moju úzkosť. Ale v tom veku tieto veci rýchlo strácajú na sile. Beh života vás núti žiť svoju prítomnosť, trápiť sa pre hlúposti a zabúdať na dôležité veci. V školských časoch som čas rátal do ďalšieho vysvedčenia, prázdnin, neskôr podľa skúškového obdobia. Na základnej vojenskej službe som čas meral na krajčírskom centimetri. Ale nikdy, či skôr málokedy mi pohľad zablúdil za horizont. Dnes som starší a začínam niečo chápať z údelu na tomto svete, moju malú rolu vo veľkom hrmote dní .
Sic transit gloria Mundi – ako prechodná je sláva sveta. Každý z nás to vie a každý sa o ňu snaží. Byť úspešný, postúpiť, zarobiť, počuť potlesk, mať svojich warholovských 15 minút.
Márnosť nad márnosť, je to ako závislosť na droge. Máte to a máli sa vám to, chcete ešte viac. Keď do dostanete, chcete opäť viac. Čo preto viete obetovať? Pár hodín spánku? Priateľov? Manželstvo? Deti? Vlastné zdravie? Stúpate, stúpate a zrazu cvak...malý úlomok sklerotického plátu vo vašej srdcovej cieve sa odtrhol. Zrazu dobre počuť na pravé ucho....
Nájsť rovnováhu je obrovské umenie života. Pracovať na svojej kariere, budovať rodinu, priateľstvá, mať radosť z východu slnka. Všetko to v dnešnej hektike poukladať vedľa seba a utkať pestrofarebný vzor života. Utkať si mäkkú deku, na ktorej si pospíte na tráve, aj sa zahrejete v studenej pracovni. Vedieť, čo je dôležité.
Memento mori. Smrť nie je koniec, ale príde. Odveká istota dejín. Kto na to zabúda, snáď blázon je. No dôležité je ako na ňu pamätať. Ten pocit jedinečnosti života, neopakovateľnosti chvíle, potreba urobiť dobro už dnes, teraz. Je to väčšie ak viete, že nemáte na to večnosť. Možno dni, možno roky, no nie večnosť. Veď sedieť po večeroch pred plazmovou HD TV, snažiť sa zabudnúť na vlastnú pominuteľnosť, v duši mať pritom smrť, nie je to pochabé?. Kto počúva tú pani na svojom pravom pleci a nemá strach, môže dokázať veľké veci.
