Diaľnica naša... životu nebezpečná!!!

V utorok, 7. decembra 2010 popoludní, zhruba 20 kilometrov pred Bratislavou, vyhasol na našej "unikátnej diaľnici" ďalší život. Môže za to aj súčasné (údajne dočasné) troj-prúdové riešenie bez krajnice? Nehoda je častokrát súhra mnohých okolností a nepriaznivého sledu udalostí. V tomto prípade si však myslím, že stav diaľnice, no hlavne jej zabezpečenie a prístup kompetentných v čase vzniku nebezpečnej situácie, majú na tejto udalosti hlavný podiel. Ale veď, urobte si názor sami. Takto som situáciu a dianie na diaľnici videl a vnímal ja, v centre samotnej udalosti.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu
(zdroj: FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ)

Bol utorok, niečo krátko po 14:30 a my sme s kolegom odchádzali z čerpacej stanice pri Červeníku. Bolo hmlisto, viditeľnosť sa často menila. Niekedy to bolo aj 200 m, niekedy sotva 50. Ako spolujazdec, som mal možnosť viac si všímať aj svoje okolie a tak ma zaujala práve zmena farby svetla, v závislosti od hustoty hmly. Na miestach s lepšou viditeľnosťou malo svetlo teplé odtiene, ale so znižujúcou sa viditeľnosťou to rýchlo prechádzalo do chladných až temných odtieňov. Toto opisujem hlavne preto, aby som upozornil na skutočne rýchlo sa meniace rozhľadové podmienky, ktoré miestami zvádzali aj k rýchlejšej jazde.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Do tejto pohody prišlo dopravné hlásenie rádia Expres. Hovorilo o hromadnej nehode pri Triblavine, o tom že úsek je ťažko prejazdný a vytvára sa tam kolóna. Spolu s kolegom sme sa zhodli, že treba zvýšiť opatrnosť a ešte znížiť rýchlosť (v tom čase cca 100 km/h). S odstupom času hodnotím ako chybu a zbytočné podstúpenie rizika fakt, že sme sa v tomto momente nerozhodli diaľnicu opustiť.

Od tejto chvíle sa naše zraky upierali do hmly, kde sme očakávali koniec kolóny. Ja som ešte priebežne kontroloval našu polohu na GPS a odhadoval, kde sa asi začne kolóna tvoriť. Po pár minútach nás obehli dva policajné vozy. Spomenúc si na na zabezpečenie diaľníc napr. v Chorvátsku, som bol presvedčený, že idú riadiť premávku. Odkloniť autá na obchádzku, resp. označiť koniec kolóny. Po chvíli však jedno z týchto vozidiel diaľnicu opustilo a mierilo na Senec. Možno aj fakt, že tieto policajné vozidlá nás nezastavili a premávku neodklonili, nás utvrdil v tom, že diaľnicu opustiť netreba. A tak sme pokračovali v jazde po diaľnici, stále očakávajúc niekde v hmle pred nami koniec kolóny a teraz už aj veriac, že tento koniec bude označovať policajný maják. V tom čase nás obiehalo viac vozidiel. Musím priznať, že ich rýchlosť sa mi zdala neprimeraná. Ale ani nie tak možno pre tú hmlu ale preto, že asi nevedia o prekážke, ku ktorej sa blížia. V pamäti mi utkvelo hlavne vozidlo s poľským evidenčným číslom. V čase keď nás obiehalo, som uvažoval, že on asi naše dopravné správy nepočúva a tak nevie, do čoho ide. To som ešte netušil, že to vozidlo dnes ešte uvidím...

SkryťVypnúť reklamu

Tu sa musím zastaviť a napísať, že sa sám považujem za opatrného vodiča, navyše už mám nepríjemnú skúsenosť s neosvetlenou prekážkou v noci na diaľnici. No ak by som sedel za volantom ja a nemal vedomosť o prekážke, asi by som šiel rýchlejšie, ako šiel v tom čase môj kolega. Za čo som mu bol v následujúcich chvíľach vďačný.

Aj napriek tomu že sme to očakávali, v hustej hmle (v tej chvíli a na tom mieste bola skutočne hustá) slabé koncové svetlá v ľavom a strednom pruhu, ako aj brzdenie a "blikačky" vozidla v pravom pruhu (idúceho cca 70m pred nami), nás trochu zaskočili. Podvedome sme už očakávali skôr policajný maják. Brzdili sme síce prudko, ale vážnejší problém sme nemali. Môj vodičský inštinkt a pud sebazáchovy v tejto chvíli však vyhodnotili situáciu ako natoľko vážnu, že som porušil aj svoju zásadu, že zo sedadla spolujazdca sa do riadenia nezasahuje a moja ruka bola na tlačidle výstražného znamenia skôr, ako ruka vodiča. Zrak som v rovnaký moment už upieral do spätného zrkadla... S úľavou som konštatoval, že vozidlo idúce za nami má už tiež zapnuté výstražné znamenie, takže nás registruje. Netrvalo dlho a autá stáli za nami vo všetkých jazdných pruhoch.

SkryťVypnúť reklamu

Bol čas rozhliadnuť sa okolo seba. Poloha vozidla, ktoré stálo pred autom, za ktorým sme zastavili, svedčila o tom, že jeho vodič mal čo robiť, aby nenarazil do pred ním stojaceho autobusu. Hovorili sme si, že to celkom dobre dopadlo, aj keď to niektorí pred nami, nemali také bezproblémové ako my. Zároveň sme sa začali zaoberať myšlienkou, ako by sa v tejto zápche dostala na miesto prípadnej nehody sanitka a či naši vodiči vedia, ako v takejto situácii urobiť pre sanitku priestor. To sme si už začali viac všímať aj ľudí niekoľko áut pred nami. Gestikulovali smerom k autám stojacimi za nimi a dodnes neviem akým spôsobom sa táto informácia dostávala ďalej, ale faktom je, že v priebehu niekoľko málo okamžikov sa na diaľnici vytvoril ukážkový koridor. Autá v pravom pruhu sa presunuli čo najviac doprava, a dva ľavé pruhy čo najviac doľava (presne ako to poznáme z českého dokumentu o bezpečnosti v cestnej premávke). Netrvalo dlho, a dopredu sa pretlačili dve vozidlá rýchlej záchrannej služby.

SkryťVypnúť reklamu

Vonku bolo čoraz viac ľudí, a tak sme sa postupne aj my odhodlali obhliadnuť situáciu pred nami. Z našej pozície sme zaregistrovali jednu dodávku v priekope a asi 30-50 m pred nami tlačenicu áut pri ľavých zvodidlách. V strednom pruhu, teraz čiastočne zakrytý sanitkami, bol citroën pick-up, hrozivo zakliesný pod náves kamiónu. Pri krajnici zdravotníci niekoho ošetrovali a niekoľko zdravotníkov súčasne pracovalo pri vraku v priestore pre vodiča. Šiel som sa pomaly pozriet ďalej. Pred a okolo kamióna, do ktorého citroën narazil, som len tak narýchlo narátal zhruba 7 havarovaných vozidiel. Prevažovali rozbité predné kapoty a zadné časti vozidiel. Tesno bolo najmä pri zvodidlách. Mrazilo ma z pohľadu na vozidlá, ktoré to podľa všetkého ubrzdili, no smerom k zvodidlám ich nasmeroval niekoľko desiatok ton vážiaci kolos.V tejto skrumáži som spoznal aj to poľské vozidlo. Narazené spredu aj zozadu... Keď som sa vracal smerom k autu, postrehol som, že pri vraku citroëna už zdravotníci neboli. Nenáhlivo balili svoje veci a pri pohľade na výraz ich tváre, keď komunikovali s prizerajúcimi, som sa začal obávať najhoršieho...

Žiaľ, moje tušenie sa potvrdilo. Krátko po príchode hasičov, ktorí museli vrak rozstrihať, sa na studenom asfalte objavilo čierne vrece. Tie ďalšie minúty a hodiny, ktoré sme tam stáli (aj potom, čo som sa dozvedel, že za nami sa stala ešte jedna nehoda), mi v hlave vírili otázky:

- Musel tento človek zomrieť?

- Nedalo sa tomu zabrániť?

- Je diaľnica bez odstavného pruhu (ktorý poskytuje aspoň nejakú možnosť úniku) a bez systému, ktorý by umožnil vodičov varovať pred nebezpečenstvom (ktorým stojace vozidlá v hmle bezpochyby sú) bezpečná?

- Nemalo by byť, v prípade aký nastal, prvoradou úlohou kompetentných zaistiť bezpečnosť a označiť koniec kolóny? Chápem, že bez odstavného pruhu to nie je jednoduché (a sme opäť pri tom pruhu), no ak to nejde, tak ten úsek treba uzavrieť včas...

- Koľko ľudí, tu ešte musí zomrieť, aby sa prišlo na to, že tu niečo nie je v poriadku riziko je privysoké?

Čo povedať na záver? Namiesto nejakých múdrostí, pridám príhodu z následujúceho dňa. Je 11:40, vraciame sa z BA, hmla je ako deň pred tým. Na 23 km, idúc v strednom pruhu, míňame "prízrak": v pravom pruhu stojaci kamión, slabo osvetlený. Trojuholník, ktorý položil jeho vodič asi 80m za kamión, je už spadnutý... Aby toho nebolo málo, vodič pobehuje (bez vesty) okolo kamiónu. Beriem telefón, vytáčam dopravný servis rádia Expres, popisujem situáciu. Pri pohľade na hodinky zisťujem, že ďalší pravidelný vstup s dopravným spravodajstvom bude až o 20 min. Strašne dlhá doba... viac už však urobiť neviem... Vážnosť sitiácie si však zjavne neuvedomujem len ja. O niekoľko minút prichádza rádio Expres s mimoriadnym vstupom a na nebezpečnú situáciu upozorňuje. V tento deň mali všetci na diaľnici viac šťastia... Možno aj preto, že v rádiu Expres sedel niekto, kto si závažnosť situácie uvedomil a konal ... kedy začnú konať všetci kompetentní???!!!... Alebo sa aj naďalej budeme spoliehať na šťastie? Na to šťastie, ktoré už v piatok chýbalo vodičovi pri Hrádku...

Alexander Barna

Alexander Barna

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

V podstate som OPTIMISTA, niekedy ešte stále naivne dúfajúci, že sa veci dajú zmeniť. Keď sa chce. Som však REALISTA a viem, že väčšinou sa nechce.A tak som hlavne PRAGMATIK a akceptujem, že s tým musíme žiť.Naivita vyústila v to, že som sa stal zakladajúcim členom strany Sloboda a solidarita. Realita spôsobila, že som túto stranu v apríli 2013 opustil :-( Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

42 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

713 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
SkryťZatvoriť reklamu