Stretol som raz jednu ženu. Bola veľmi milá, bez zábran rozdávala úsmev. Svojim smiechom rozveseľovala svoje okolie. Mala veľké srdce, rozľahlé ako zelená pláň. Nebola urážlivá. Dokázala prežrieť a odpustiť aj keď ju chcel niekto so závisťou ponížiť. Mala dušu obetavú, láskavú a nevinnú. Sebectvo a pýcha jej neboli neznáme, no jej cieľom bolo vyhrať súboj s oboma.
Jej ochota lámala každú jej ľahostajnosť a každý zväzujúci zlozvyk, aby mohla napriek všetkému vytrvalo stáť po boku tým, ktorý potrebovali jej pomoc. Prijímala tých, ktorí stáli o jej pohladenie. Zastávala sa tých, ktorými ostatní pohŕdali.
Nesnažila sa budovať si kariéru za každú cenu. Pre ňu bolo dôležitejšie naplno rozdávať lásku práve tam kde bola. Chcela byť matkou každému dieťaťu, ktoré bolo sirotou, chcela byť matkou každému starcovi, ktorý čakal materinský dotyk.
Nestála o obdiv a obletovanie atraktívnymi mužmi. Nesnažila sa byť príťažlivá a vyzývavá za každú cenu. Nechcela provokovať svojim darom krásy. Záležalo jej, aby mal každý muž úctu k svojej vlastnej žene.
Bola taká krehká a napriek tomu veľmi silná.
Bola fikciou a ideálom. Ideálom, ktorý možno stojí za to, priblížiť sa mu...
