Chcem sa podeliť z mojej praxe aspoň s dvomi prípadmi zneužívania detí u nás, konkrétne v detských domovoch. Pre skorigovanie prvého dojmu by som upresnil, že sa v tomto prípade nejedná o sexuálne zneužívanie. Jedná sa ale asi o dva najčastejšie prípady, kedy dochádza k poškodzovaniu záujmu dieťaťa zo strany buď záujemcov o rodičovstvo alebo zo strany detských domovov ako inštitúcií. Obidva prípady nie sú predpokladám zriedkavosťou.
Prvý sa týka rasovej diskriminácie a zneužívania detí,ktoré musia spĺňať náročné kritériá nových rodičov. V detských domovoch môžete zažiť to, že ani pekné, sympatické rómske deti, na ktorých takmer nie je badať, že majú inú farbu pleti, záujemcovia o osvojenie odmietnu. Môžem povedať, že prípad, ktorý poznám, sa týka dokonca detí, ktoré vynikali svojim vzhľadom nad ostatné nerómske. Správaním sa od nich nelíšili a jedno z nich, keby vyrastalo v normálnej rodine, by sa prejavovalo z vysokou pravdepodobnosťou ako nadpriemerne inteligentné. Problém bol čiže v tom, že tieto deti boli rómske.Záujemcovia o osvojenie v takýchto prípadoch nepociťujú potrebu dať lásku hociktorému dieťaťu, aj napriek tomu že akékoľvek dieťa po nej túži a potrebuje ju.Takýto ľudia vyhľadávajú deti, ktoré vyhovujú ich kritériám "kvalitného tovaru" a deti, ktoré sú ich lásky a starostlivosti "hodné",aj keď bolo by chybou upierať im všetok súcit a obetavosť,ktorá sa v ich srdciach v určitej miere hádam nachádza.
Naopak v druhom prípade, o ktorom chcem písať, to chodí tak,že v detských domovoch aj keď zákon umožňuje, aby ste si mohli zobrať dieťa do profesionálnej rodičovskej starostlivosti (čo je starostlivosť o deti vo vlastnej rodine, ste ale zamestnancom detského domova a dostávate plat ako jeho zamestnanec), všetko hlavné rozhodovanie zostáva na pleciach riaditeľov detských domovov. Pracovníci občianskych združení ako Úsmev ako dar alebo Návrat by vedeli rozprávať v koľkých detských domovoch je s tým problém. Zaujímavé by bolo vypočuť si dôvody, pre ktoré držia deti v detskom domove.Na jednej strane môžete zažiť, že riaditeľka takéhoto zariadenia tvrdošijne odmieta profesionálne rodičovstvo, vymýšľa si pritom všeljaké dôvody , ktoré sú viac klamstvom ako pravdou a neskôr, keď má zo svojej pozície odísť,zvolí si ako svoje ďalšie povolanie, povolanie profesionálneho rodiča.Tak vyzerá cynizmus v praxi.Inokedy sa môžete pobaviť na riaditeľovi, ktorý sa hrá na fanúšika profesionálnej rodinnej starostlivosti, ale o mesiac po rozličných sľuboch zmení po "uvážení" svoje postoje, sľuby zostanú sľubmi a profesionálni rodičia - záujemci sa môžu ísť dať aspoň na rok, dva vypchať, pretože sú vraj príliš mladí. Neskôr sa ešte dozvedia o pochybnostiach zo strany riaditeľa, či ten svoj krok chcú robiť skutočne z nezištných dôvodov a z lásky k deťom alebo či v tom skôr nie je nejaký zvláštny typ úchylky.Čerešničkou na celej torte je, že deti o ktoré mali záujem boli tri, boli rómske a dve z nich boli deti s mentálnym postihom. Zdá sa byť logickejšie,že keby to robili napríklad pre peniaze alebo z dôvodu, že hľadajú troch domácich maznáčikov na pobavenie, tak myslím, že smozrejmejšie by bolo keby si radšej vybrali deti, minimálne keď by už mali byť tri,tak biele a zdravé.Ale niektorí vedúci pracovníci detských domovov radšej veria výplodom svojej bujnej, paranoidnej fantázie a držia detičky pekne nakrátko, v ochrane detského domova. Nevadí, že veľmi vysoké percento detí z detských domovov je v dospelosti súdne testaných, nevadí, že väčšina z nich nie je schopná trvalého partnerského vzťahu, nevadí, že veľká časť z nich je narkomanov, alkoholikov, "prostitútok" a že percentom samovrážd značne prevyšujú ostatnú časť populácie. Všetko toto má jeden hlavný menovateľ a tým je citová deprivácia. Laicky povedané - nedostatok lásky. Ale hlavne, nech sú v detskom domove. Veď "tu im nehrozí také riziko" ako v rodine. Skutočnosť je však taká, že aj rok navyše v detskom domove je pre dieťa traumou, ktorá sa len ťažko odstraňuje. Samozrejme je potrebná aj určitá dávka opatrnosti pri zaraďovaní detí do rodín, ale keď niekto dospeje k takémuto rozhodnutiu ešte predtým, než by mal zamietavé výsledky psychologických testov, tak potom je problém niekde inde. Možno v neochote, možno v strachu pred ostatnými zamestnancami, z ktorých by musel niektorého prepustiť a na jeho miesto by mal dať profesionálneho rodiča, možno je problém v ľahostajnosti, možno v neschopnosti.Členovia Návratu alebo Úsmevu ako dar by vám potvrdili, že v mnohých takých prípadoch je háčik práve v stavoch zamestnancov. Museli by sa meniť buď rady vychovávateľov alebo pomocného personálu, aby sa v určitých prípadoch našli financie na profesionálnu rodinu. A preto radšej (asi zo strachu) pred odozvou u zamestnancov alebo falošným súcitom s nimi sa radšej neotvorí rodina pre deti. V takom prípade si asi vedenie neuvedomuje, čo je hlavnou náplňou takéhoto zariadenia. A tou je pomáhať opusteným deťom.
Tak takto vyzerá malá sonda do hromadného zneužívania detí v detských domovoch na slovenský spôsob, aby sa nezvyšovala nezamestnanosť istých ľudí, čomu treba tiež predchádzať, ale myslím, že vhodnejšími spôsobmi a ešte kvôli viacerým ďalším dôvodom...
Ešte na záver by som uviedol, že od 1. septembra platí nový zákon, ktorý by mal pomôcť sanovať rizikové rodiny a mal by našťastie napomôcť zaraďovaniu určitej kategórie detí okrem iného aj do profesionálnych rodín účinnejšie než ako tomu bolo doteraz.
