Ako malý chlapec som sa so starými rodičmi veľmi veľa chodili do tejto lokality. Stačila deka, typický bratislavský hustý ražný chlieb, tavený syr a kyslé jablká a malý výlet s čarovným výhľadom na Dunaj bol zabezpečený. Pod nami, ako hlboké, hladné otvorené ústa zívali bývalé vchody do pivníc pod-hradných domov. Už boli dávno prázdne, niektoré, nižšie postavené boli dokonca zaplavené vodou. Na opačnej strane Dunaja sa vo veľkom stavalo. Rástla výšková budova Incheby. Nás ale zaujali najmä ringloty, jablká, slivky a iné chutné plody zo stromov, ktoré tu zostali, ako posledné dôkazy existencie bývalých záhradiek tunajších obydlí.
Búranie v tejto lokalite naozaj nemá obdoby a dodnes vyvolá výrazné emócie. Podhradie sa zvyčajne znázorňuje ako časť Bratislavy s malebnými uličkami a s čarokrásnymi historickými budovami. Realita, v niektorých zákutiach, bola ale úplne odlišná...
Typickou, veľmi chudobnou uličkou v Podhradí bola Medzierka. Niektoré domčeky boli tak zničené, že sa zrútili samovoľne. V roku 1931 takto drevené brvná rozmliaždili krajčírskeho pomocníka. Pod bránami bola úplná tma, na kamennom dvore otvorený zapáchajúci kanál. Dom postavený vedľa domu. Žiadny voľný vzduch, žiadna záhradka, voľná plocha. Žiadne slnko. Každý byt sa skladal z jedinej izby, aby náklady na údržbu boli čo najminimálnejšie. Na Reigerovej ulici boli izby väčšinou 4,5 metra dlhé a široké 3,2 metra. Výška miestností iba 1,9 metra. Nocľažníci platili za posteľ a noc. Aby sa v izbe dalo prejsť, zo štyroch postelí jedna musí byť cez deň zložená.
Akí ľudia žili v tejto lokalite Bratislavy? Väčšinou sa jednalo o hradné služobníctvo, ale aj o remeselníkov. Cudzozemníkom pred príchodom do mesta slúžili tu mnohé podniky. Predávalo sa víno, bežné jedlo, ale aj produkty remesiel. Často sa spomínal dom Podhradského mlynárskeho cechu. Čo je menej známe, žili tu aj drobní šľachtici, ktorí z nejakého dôvodu nesmeli bývať v meste.
Ak človek si pozorne pozrie uvedené fotografie a k tomu si prečíta suché fakty o zlých podmienkach pre život v tejto lokalite, niekoľko minút sa môže dostať do stavu miernej letargie. Aké to muselo byť ťažké. Zápach, tma, vlhké malé izby. Tieto pocity úzkosti o pár sekúnd nahradia momenty nostalgie, vybavia sa obrazy ako je malebnosť alebo tajuplnosť uličiek, zvedavosť na sto príbehov, ktoré zákutia doslova rozprávajú. Pravda je asi niekde v strede. Každé obdobie ponúka dobré i horšie príbehy. Podhradie v súčasnosti čaká. Plány boli, aj sú, avšak moja generácia už čakala príliš mnoho rokov. Keď sme si uvedomili živé mesto okolo nás, už Podhradie bolo čerstvo zbúrané. Prišla nová éra, nové politické smery. Bolo by ušľachtilé, keby po tých mnohých rokoch čakania sa táto najzaujímavejšia lokalita Bratislavy dočkala riešenia a rany Hradného kopca v podobe jám plných smetí nadobro zmizli. Som presvedčený, že je to prianie každého zdravo uvažujúceho Bratislavčana.
Ako uzavrieť tento krátky článok o Podhradí z inej perspektívy? Možno začiatkom konca. Ten predstavujú roky, kedy lokalita upadla do fyzického zabudnutia, do ničoty. Začalo sa búrať. Sú momenty a veci, ktoré sú nenahraditeľné...
