Žiadny chemický závod nešíri do svojho okolia levanduľovú vôňu. Podobne na tom boli aj spomínané Chemické závody Juraja Dimitrova. Zásobovali exhalátmi nielen svoje primárne okolie, ale aj vzdialenejšie časti Bratislavy. Kanál, ktorý od roku 1873 až do roku 1966 slúžil ako otvorený vodný tok na odvádzanie chemickým odpadových vôd, miestni obyvatelia nazvali veľmi kreatívne - Smradľavkou. Naozaj smrdel, neskutočne a intenzívne. Dôvodom však neboli výhradne odpadové vody z CHZJD, ale zmes rôznorodých domácich aj priemyselných odpadov z dvoch mestských častí Bratislavy. CHZJD sa však skloňuje v spojení s týmto kanálom z iného dôvodu. Ten treba hľadať vo Vrakuni. K nemu sa dostaneme v inom časovom horizonte.
V roku 1965 po schválení zámeru hlavným hygienikom Bratislavy sa verejnosť dozvedá, že CHZJD investuje celých milión KČS na úpravu Mlynského ramena. Vybudujú sa hrádze, ktoré zároveň budú slúžiť ako prístupové cesty a upraví sa koryto. Lokalita bude využívaná ako hlavná skládka odpadov a kalov z výrobní. Práce zabezpečujú pracovníci Úseku výstavby a údržby sociálnych zariadení.
Skoro súbežne s týmto plánom sa realizuje obrovský projekt, výstavba 9 km dlhej podzemnej chemickej kanalizácie, ktorá má byť odovzdaná do prevádzky koncom roka 1964. Jej úlohou bolo odvádzať zapáchajúce odpadové vody do Dunaja. Súčasťou výstavby je aj sedimentačná stanica, ktorá poslúži na oddelenie ľahko usadených častíc od vody. Smradľavku vedenie podniku v spomínaných rokoch hodnotí ako neželané dedičstvo kapitalistických čias, ktoré treba urýchlene riešiť. Železobetónové potrubie bude prispôsobené i agresívnym látkam. Doprastav izoluje vnútro kanalizácie PVC fóliou a tehlovou vymúrovkou z ostro pálených tehál. Celkové náklady na výstavbu dosahujú sumu 28 miliónov KČS. Prvý úsek, ktorý bol dlhý 1150 m sa odovzdáva už v roku 1962. Na ďalšie úseky sa zavádza nový materiál Berol s vlastnosťami presahujúcimi odolnosť obyčajného betónu.
Od roku 1961, kedy buldozéry začali hĺbiť prvé metre obrovského kanálu, najväčšieho svojho druhu v krajine, už prešli tri roky. Informácie, ktoré sa dostávajú na povrch sú skôr znepokojujúce. Kanál bude mať tri hlavné body. Prameň nachádzajúci sa pri I. cechu, kde budú vybudované sedimentačné nádrže na zachytávanie nerozpustných odpadových látok, časť pod Malým Dunajom a vyústenie do Dunaja. Posledná časť nepredstavuje voľne uložené potrubie na brehu rieky, ale špeciálny objekt, ktorý zavádza vytekajúci odpad priamo do prúdu, aby sa ten okamžite rozriedil. Tým, že rok 1963 sa charakterizoval najmä nedodaním potrebných tehál, respektíve dodaním nekvalitných zo Západoslovenských tehelní, meškanie je markantné. Stroje má dodávať podnik Sigma, avšak i z tejto strany je meškanie. Kanalizácia sa nakoniec s približne dvojročným meškaním odovzdala v roku 1966 do prevádzky. Obyvateľstvo bývajúce a žijúce v blízkosti Smradľavky si mohlo doslova vydýchnuť. Tuhé aj tekuté chemické odpady - zdá sa - sú vyriešené. CHZJD sa rozrastajú a výroba sa zintenzívni do tej miery, že kanalizačný systém a kapacita skládky pre tuhé odpady sú nepostačujúce.
Na začatie stavby druhého chemického kanála bolo potrebné čakať ešte dlhé roky. Až v roku 1987 došlo k začatiu stavby a tá bola dokončená v roku 1989. Nedostatok sklolaminátových potrubí, nekvalitné spoje (až 700 metrov dlhý úsek bolo potrebné asanovať) a potreba rezania chodieb štítovaním sú nepriaznivé faktory, ktoré sa podpísali pod neskorší termín odovzdania diela do prevádzky. Váhostav Žilina žiada devízové pokrytie nákladov na sklolaminátové potrubia. Jedná sa o čiastku dvojmiliónovú v devízových KČS, čo sa podarilo čiastočne vyriešiť vývozom furalu. Táto druhá chemická kanalizácia, ešte odolnejšia ako tá prvá, spája Dunaj s Mechanicko-chemickou čistiarňou chemických odpadových vôd, ktorá bola postavená v rokoch 1983 až 1986. Stavba pohltila až 130 miliónov KČS a predstavuje 11 km dlhý úsek. Náklady na výstavbu čistiarne predstavujú 111 miliónov KČS.
Teraz, keď sú už vymenované všetky hlavné uzly technológie okolo likvidácie chemických odpadov z CHZJD, je logické vrátiť sa do roku 1966, kedy sa začala časť Mlynského ramena využívať ako skladisko tuhého chemického odpadu. Odpad sa vyvážal skoro nepretržite. Najväčší problém znamenali tekuté kaly. Rok 1979 bol v tomto smere kritický. Tekuté kaly už viac nemohli byť vyvážané na skládku vo Vrakuni. Jednalo sa o 20 tisíc kubických metrov vápenatých kalov z výroby Pneumax-u MBT. Ako čiastočné riešenie sa ukázalo používanie bubnového vákuového filtra, ktorý dokázal kaly zahustiť. Získaný odvodnený koláč obsahoval približne 50 % sušiny a 3 % soli CaMBT. Tento produkt sa skladuje vo veľkých kontajneroch, ktoré následne budú odvážané do novo vybudovanej skládky v Budmericiach. Ostatných 7 tisíc kubických metrov kalov, ktoré pochádzajú najmä z výrobni bieliacej hlinky, nového prostriedku na ochranu rastlín a zo splaškovej kanalizácie sa vyvážajú na kalové polia čistiacej stanice. Koncom roka 1979 sa už odpady začali vyvážať výhradne iba do Budmeríc. Skládka v tejto obci vznikla na základe Uznesenia Vlády SSR č. 3/1973. Ďalšie Uznesenie č. 250/1978 uložilo MP SSR rekultivovať bývalú skládku vo Vrakuni. Terén sa postupne upravil a z lokality Čilistov - Šamorín sa zabezpečil dovoz 22 tisíc kubických metrov humóznych zemín. Odber povolil ONV v Dunajskej Strede. Náklady na rekultiváciu predstavovali čiastku 1,5 milióna KČS. Zdá sa, že problém je vyriešený a príbeh ukončený. Kvapalné aj tuhé odpady sú zabezpečené, Smradľavka a dočasná skládka vo Vrakuni eliminované.
V roku 1992 došlo k zásadnému vodohospodárskemu kroku. Dunaj sa pri Čunove prehradil. Stavba vodného diela v Gabčíkove finišovala. Podzemné prúdy vôd čiastočne zmenili smerovanie a hladina začala stúpať, až natoľko, že prekrytý odpad vo Vrakuni sa postupne dostal pod vodu. Začína sa druhá, zatiaľ neodhalená kapitola skládky. Neodhalená preto, lebo nikto ani netušil, čo sa odohráva 8 metrov pod zemou. Prvé poplašné správy sa objavujú až v rokoch okolo milénia a tie sa riešia dodnes. Do obrazu vstupujú postupne štátne orgány, súkromné spoločnosti, ale téma sa intenzívne využíva aj na politické účely. Za tie roky sa nezmenila iba jediná vec: skládka vo Vrakuni. Interpretácie výsledkov podrobných prieskumov sú rôzne, až úplne odlišné. Niektoré hlasy hovoria o tragédii z pohľadu kontaminácie podzemných vôd, ďalšie deklarujú krátku životnosť zakopaných látok (rozkladný proces), takisto sa skloňuje verzia o jedinej látky, prekračujúcej koncentračné limity. Každý však súhlasí s tým, že táto skládka nemala vzniknúť na tomto území a treba ju čo najskôr vyriešiť. Žiaľ, často sa objavujú i neodborné, až smiešne amatérske úvahy, údaje, prirovnania.
Článok rieši najmä Mlynské rameno. Ako tento zabudnutý vodný tok vyzerá v súčasnosti? Pozývam vás na krátku prechádzku prostredníctvom aktuálnych fotografií.
Článok o Mlynskom ramene nemôže byť ukončený bez adekvátnej analýzy súčasných dianí a preto uvádzam niekoľko zistení. Prvá výskumná správa, ktorá otvárala problematiku Mlynského ramena, respektíve skládky vo Vrakuni, vznikla už v rokoch 1985 až 1988. Okrem iného potvrdzuje fakt, že zloženie odpadu, vyvážaného na toto miesto nikto nekontroloval a preto je veľmi rôznorodý. Koryto zapĺňali 13 rokov a následne prekryli trojmetrovou vrstvou zeminy. Pokusne bola osadená slnečnicou, avšak tá nedorástla. Autori skládky, po jej uzavretí, ju oplotili a začali monitorovať. Vznikla tu dočasná ubytovňa pre robotníkov Váhostavu (terajšia ubytovňa pre ľudí bez domova).
Ďalšia správa z rokov 1989 až 1990 už potvrdzuje možný únik látok zo skládky podzemnými prúdmi. Pri čerpaní druhého vodného zdroja v Podunajských Biskupiciach sa v roku 1992 – čiže po spustení Vodného diela v Gabčíkove – zistí prítomnosť chlórovaných uhľovodíkov. Je podozrenie, že tie pochádzajú zo spomínaného zdroja. Miestny úrad vo Vrakuni, v roku 2002, vydá zákaz čerpania vody zo studní. V roku 2003 mestské časti Vrakuňa a Ružinov požiadali o grant Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja, na riešenie stavu. Finančné zdroje nezískali.
Po tejto krátkej časovej analýzy je možné vysloviť fakt, že problémy – zainteresovaní odborníci – začali riešiť naozaj okamžite po uzavretí skládky. Výsledky prieskumov boli pomerne jednoznačné už v rokoch socialistického riadenia.
Intenzívny otvorený dialóg pre verejnosť vznikol najmä prostredníctvom Diskusného fóra o vode, ktoré organizoval Inštitút pre rozvoj Bratislavského kraja, 11.6.2015, v priestoroch Vodárenského múzea BVS. Otvorená kritika bola smerovaná aj na adresu Sekcie geológie a prírodných zdrojov - Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky. Kritickosť situácie vtedy potvrdila aj zástupkyňa Bratislavskej vodárenskej spoločnosti. Scenár podujatia sa zopakoval už 15.10.2015, na Verejnej diskusii o Skládke CHZJD, tentokrát v priestoroch Mestskej časti Vrakuňa. Kompetentní sľubovali intenzívny rozbeh prác, už v januári 2016, kedy sa mala začať realizácia Enkapsulácie skládky. Úplná sanácia by bola nemožná z dôvodu finančnej náročnosti a prítomných rizík – napríklad by bola nevyhnutná dočasná evakuácia okolia. V roku 2015 vznikli aj materiály, ktoré žiadajú urýchlený postup riešenia. Ako príklad uvádzam Uznesenie Mestského zastupiteľstva Bratislavy, v ktorom primátor Hlavného mesta Slovenskej republiky žiada rokovanie s ministrom životného prostredia Slovenskej republiky, o urýchlenom odstránení starej environmentálnej záťaže CHZJD – SK/EZ/B2/136 štátom.
Čo sa týka chemických analýz územia, určite je potrebné vyzdvihnúť dve rozsiahlejšie štúdia a to Záverečnú správu RNDr. Stanislava Klauča z roku 2000 a Záverečnú správu spoločnosti Dekonta z roku 2015, ktorá výnimočne detailne rozanalyzovala celé územie. Okrem týchto databáz sa samozrejme objavujú i ďalšie, z hľadiska odbornej garancie, veľmi kvalitné štúdie, ako je aj publikácia s názvom Prieskum environmentálnej záťaže na lokalite Vrakuňa – Skládka CHZJD, od kolektívu autora: Andrej Machlica. Články v rôznych lokálnych časopisoch, na internetových portáloch sú skôr amatérske, ba občas i zavádzajúce a z hľadiska pravosti informácií neprofesionálne.
Ako uzavrieť túto úvahu, kde sa nachádza pravda? Trošku na každej strane. Štátny program sanácie environmentálnych záťaží - v rokoch 2010 až 2015 - Skládku CHZJD vo Vrakuni plánuje analyzovať a následne navrhuje asanovať do konca roka 2015. Píšeme rok 2017. Prebehli rozsiahle štúdia, analýzy. Verejnosti, najmä obyvateľstvu Vrakune boli sľúbené urgentné kroky, k riešeniu problematiky. Žiadne konkrétne - okrem analýz a skúmaní - zatiaľ neprebehli. Vyplýva z toho logicky jediné zistenie: problém pravdepodobne neexistuje.
