Opäť je máj. Do práce sa chodí hoci aj pešo. Rovná cesta pod stromami je príjemná. Človek by ani nepredpokladal, že sa nachádza v srdci chemického priemyslu, v Bratislave. Hustý porast na pravej strane evokuje nedotknutú prírodu. Pod povrchom pracujú stroje. Nie je to výroba cukroviniek, vyrábajú sa výbušniny. Dáva to na vedomie aj ostnatý drôt nad vysokým plotom. Oddeľuje výrobňu od zvyšku závodu. Dostávame sa na kruhový objazd, hlavný orientačný bod pre nových zamestnancov. Poskytuje nevšedný výhľad na výrobné prevádzky. Všade cítiť zápach. Pre nováčika až neznesiteľný. Iba skúsený dynamitkár z jediného čuchnutia identifikuje, kde a čo sa práve vyrába.
Dnešný dátum 15.5.1951 predstavuje neobyčajný deň v živote našej „Dynamitky“. Starý názov, naznačujúci výrobu dynamitu, navždy zanikne. V názve sa objaví priezvisko, ktoré si už čoskoro všetci Bratislavčania zapamätajú. Závod Juraja Dimitrova, národný podnik, tak znie nové označenie koncernu. Dimitrovka, ako ju všetci nazývajú je prosperujúci závod a konečne vyrába už len mierové výrobky. Priezvisko Nobel je pre naše vedenie, povedzme si úprimne, nepohodlné. Svetoznámy vynálezca bol podľa našich komunistov iba veľkokapitalista, ktorý nevystihuje ducha pracujúcich. Za to súdruh Dimitrov, splnomocnenec Bulharska v Sovietskom zväze, jeden z najlepších vodcov medzinárodného proletariátu a nesmrteľný nepriateľ kapitalizmu, je najvhodnejším kandidátom na pomenovanie najprosperujúcejšej chemickej továrne v našej vlasti. Takto nám to vysvetľuje nový iba dvadsaťšesť ročný riaditeľ.
Keby súdruh Dimitrov vedel, že jeho priezvisko je označením najväčšieho chemického zápachu v Bratislave. Dimitrovka totiž smrdí poriadne. Ale aspoň v tomto jednom bode sa stretne označenie továrne s chémiou, lebo veru, nič iné ich nespája. Súdruh Dimitrov možno raz v živote držal v rukách skúmavku, aj to iba na základnej škole.
Vedenie podniku chce vytvoriť niečo trvalé, hodnotné, niečo čo vhodne zapečatí tak významný dátum, akým je dátum zmeny názvu. Logika je pomerne jednoduchá: ak sa už voláme Dimitrovka, tak v Dimitrovke pracujú predsa Dimitrováci. Prečo nevydať závodný časopis Dimitrovec? Na prvé číslo netreba dlho čakať, objaví sa 30.6.1951. Na titulnej strane je samozrejme veľká fotografia súdruha Dimitrova.
Okrem iného sa v prvom čísle píše aj o iniciatíve niektorých pracovníkov. Na počesť nového názvu odpracujú po povinnej pracovnej dobe i ďalších osem, takzvaných dimitrovských brigádnických hodín. Vždy treba niekoho vyzdvihnúť. V tomto prípade sú pochválení elektrikári, súdruhovia Švarc a Popelka. Vo voľnom čase pracujú na elektroinštalácii nového kasína. Vôbec im to neprekáža, ba naopak, týmto radostným činom nasledujú bojovníka za práva svetového proletariátu, súdruha Dimitrova.
Počas nasledujúcich dní sa dejú naozaj veľké veci. Niečo sa obnovuje? Nasťahovalo sa do našich priestorov niečo nové a významné? Fotografovanie, obdiv a oslavy nemajú konca-kraja. V skutočnosti sa nič nedeje, pracujeme a vyrábame presne tak ako predtým. Na náš vynovený závod sa prišiel pozrieť aj samotný minister chémie, súdruh Púčik.
Úloha pre pracovníkov bola jednoznačná: čo najviac dymu, zápachu, železničných cisterien, rozruchu. Súdruh minister musí vidieť, že náš socialistický výrobný program je v najlepších rukách.
Napriek tomu, že v tesnej blízkosti Závodov Juraja Dimitrova, národný podnik sa nachádzajú i ďalšie výrobne s podobným zameraním, segregácia je dosť výrazná. Už v roku 1947 sa začala výstavba Závodu Mieru. V jeho tesnej blízkosti je závod Vistra, ktorý susedí s naším podnikom. Roky sa šepkalo, že tieto subjekty už onedlho budú tvoriť jeden celok, akýsi veľký kolos predstavujúci silu komunizmu.
Vtedajší minister chemického priemyslu Václav Valeš oslovil riaditeľa Vincenta Krahulca. Navrhol mu vhodný názov pre zlúčené subjekty: Chemické závody Juraja Dimitrova, národný podnik. Objavili sa i určité námietky. Ak sa ku Závodom Juraja Dimitrova pridá Závod Mieru, nebude to splynutie, ale pričlenenie. Čo ak to bude demotivujúce pre pracovníkov? Súdruh Krahulec sa v liste zo dňa 30.12.1957 s ministrom lúči slovami: Mier zvíťazí! Nakoniec väčšina zainteresovaných rozhodla v prospech navrhovaného názvu. Ten sa mimochodom používal až do roku 1991.
Vincent Krahulec, absolvent Vyššej chemickej priemyslovky v Banskej Štiavnici, na svojom poste zostáva až do roku 1963, kedy odchádza na lepšie miesto priamo do ministerského kresla.
Názov je teda definitívny - CHZJD, čiže Chemické závody Juraja Dimitrova, n. p.. V tých rokoch nikto netušil, že závod narastie na taký obrovský kolos. Už v roku 1960 v ňom pracovalo vyše päťtisíc zamestnancov. Škoda len, že súdruh Krahulec sa z týchto úspechov mohol tešiť iba pár rokov. Časopis Rudé právo 4.3.1966 na titulnej strane publikuje smutnú správu o jeho náhlej tragickej smrti.
Víťazný február pre nás neznamenal iba politický, ale i industriálny pokrok. Aspoň takto nám to prezentovali súdruhovia. Už sme boli zvyknutí na nekonečné schodiská administratívnej budovy na Ulici Februárového víťazstva, keď nám oznámili, že sa budeme sťahovať. Podľa všetkého pozícia nového sídla riaditeľstva bude z hľadiska kontaktu s výrobňami výhodnejšia. Nová budova sa postavila podľa plánov tej starej, akurát v menšom prevedení.
Každému v tom čase je jasné, že nedostatok chemikov je veľký. Odborné profesie v závode zastávajú robotníci, dá sa povedať, z ulice. Naučí ich iba prax. Prvý školský zákon, ktorý vyšiel v roku 1948 umožnil Závodu Juraja Dimitrova zriadiť si podnikovú školu. Nová Priemyselná škola chemická získala pre svoje sídlo našu starú administratívnu budovu. Nie je to malá vec, budova má hodnotu až šesťdesiat miliónov korún česko-slovenských. Budova síce nevyhovuje potrebám odbornej školy, ale to sa vyrieši prestavbou a brigádnickými hodinami.
Prvý riaditeľ, v pracovných otázkach nekompromisný, Eugen Beseda bravúrne zvláda i najnemožnejšie úlohy. Keď školu v roku 1952 preberá Štátna školská správa, je už naplno rozbehnutá. Až tristošesťdesiat postelí v internátnej časti, skoro deväťtisíc kníh v knižnici a ďalšie fakty umožňujú vyhlásenie: v budove vznikla najväčšia stredná škola v celej Československej socialistickej republike.
Nakoniec sa všetci zmierili s novým pracovným miestom. Práca v tesnej blízkosti výrobní má i svoje pozitíva a škola, ktorá vznikla v priestoroch niekdajšieho riaditeľstva, bola jedinečná svojho druhu, zabezpečovala naozaj vysoko kvalifikovaných chemikov pre podnik. Najlepší výhľad na novú budovu je z vodárenskej veže, ktorá stojí v parku hneď pri parkovisku.
