Príbeh Jadrovej elektrárne V. I. Lenina, teda po výbuchu iba Černobyľskej, pozná snáď každý. Často sa spomínajú aj vinníci, skloňujú sa mená ako Anatolij Ďatlov, Alexander Akimov a Leonid Toptunov. Áno, práve tieto osoby mali v rukách dielo, ktoré sa stalo neovládateľné. Práve Ďatlov vydal príkazy o vytiahnutí regulačných prvkov nad povolenú úroveň, ako aj inštrukciu o vypnutí havarijného systému. V osudnej chvíli Akimov stlačil spínač havarijného odstavenia AZ5 a Toptunov pozoroval, ako prvý, enormný nárast výkonu reaktoru. Tieto sekundy boli svetovými expertmi, z oblasti atómovej energetiky, preskúmané až do hĺbky maximálne dostupnej. Žiaľ, títo ľudia už za ďalší priebeh udalostí nemohli byť zodpovední, nemohli ich ani ovplyvniť. Tony vysoko rádioaktívneho materiálu už sa nachádzali v životnom prostredí, ľudia boli ťažko ožiarení a mrak, plný aktívnych izotopov, sa šíril v atmosfére.
Druhý deň po tragickej udalosti sa do obrazu dostáva vedec, Valerij Legasov. Úlohu mal jednoznačnú: vyšetriť priebeh havárie a navrhnúť riešenia. Kurčatovov inštitút a Akadémia vied Sovietskeho zväzu boli organizácie, ktoré sa pýšili veľkou autoritou, vo vedeckej oblasti. Práve tie zastupoval Legasov. Bol vymenovaný za vedúceho vyšetrovacej komisie. Čo tento človek, expert, vývojový vedec spravil, pozoroval počas prvých dní po výbuchu? Informácií, po príchode do mesta Pripjať mal veľmi málo. Vedel, že úroveň radiácie je 3,6 R a že reaktor štvrtého bloku je v plameňoch. Tieto informácie nebral kriticky, pravda ale bola úplne iná. Prístroj, ktorý bol k dispozícii tesne po havárie, mal totiž rozsah merania iba do 3,6 R. Následne sa zistili úplne iné údaje, na niektorých miestach až 15.000 R. Legasov si rozsah tragédie uvedomil až pri pohľade na štvrtý blok, z výšky, z helikoptéry. Bol to pre neho, pre vedca, ktorý reaktory typu RBMK dobre poznal, zdrvujúci moment. Pilotovi prikázal okamžitý odlet z miesta.
Nasledovala nekonečná noc v prednáškovej sále Hotela, v meste Pripjať. Súdruhovia prezentovali svoje teórie a navrhovali možné riešenia. Okrem iného aj samovoľné vyhorenie grafitových regulačných tyčí. Viktor Brjuchanov, riaditeľ elektrárne, informácie počúval s obrovským napätím. Vedel, že klamal o úrovni žiarenia, vedel že rozsah tragédie je enormný a pre oblasť zničujúci a vedel že jeho kariéra, zdravie aj život sa práve dostali do slepej uličky, odkiaľ niet úniku. Počas istého príhovoru Legasov, s grafitovou ceruzkou v ruke, sa ozval: uvedomujete si, že ľudia v tomto meste môžu do rána zomrieť? Uvedomujete si, že každú minútu, aj teraz, ako tu sedíte, cez telo každého z nás prechádza rádioaktivita? Každú jednu hodinu sa do atmosféry dostáva viac rádioaktívnych častíc, ako počas všetkých jadrových haváriách na celom Svete dokopy, za celý čas existencie atómovej energetiky? Ak reaktor sa nechá samovoľne vyhorieť, tento stav bude reálny viac ako štyri mesiace.
Boli to prvé zdravé vety, prvá deklarácia bez červených vplyvov, pričom i sám Legasov bol presvedčený komunista, chovaný straník. V miestnosti bolo ticho, napätie a strach. Strach z radiácie, ale aj z klamstiev a zodpovednosti. Reaktor je nutné uhasiť. Voda, ktorá bola dovtedy použitá, je úplne neúčinná, čo je pochopiteľné. Teplota v aktívnej zóne je tak vysoká, že voda sa okamžite rozkladala na prvky a horenie ešte podporila. Časť vody sa koncentrovala pod reaktorom, v špeciálnych komorách. Ako uhasiť? Legasov navrhne piesok, ktorý je z okolitých riek k dispozícii. Pridáva sa anorganická zlúčenina bóru, ktorá pohlcuje častice. Čo miestne obyvateľstvo, Pripjať - znie nesmelá otázka. Vicepremiér, Boris Ščerbina vysloví vetu: ráno sa musí uskutočniť evakuácia. Tieto slová majú nepredstaviteľnú váhu. V tom momente sa rozhoduje o osude tristotisíc ľudí z okolia.
Až 6. mája sa podarí úplne reaktor zaizolovať, kedy sa ozve nový problém. Aktívna zóna sa správa ako gigantická pec, v ktorej teplota neustále narastá. Hrozí prepálenie dna reaktora. Našťastie Legasov zastaví nápad hádzania olova do zóny. Olovo by sa roztavilo, veľká časť by sa vyparila a svojou veľkou hustotou, teda objemovou váhou, by ešte viac zaťažilo dno reaktora. Ale prečo je to dno tak kritické? Pod reaktorom je nahromadená vysoko rádioaktívna voda. Ak by sa dostala do kontaktu s roztavenou hmotou z uránových palivových článkov, nastala by takzvaná termálna explózia.
Termálna explózia. Kameň úrazu. Prečo je tento pojem tak strašidelný? Jednalo by sa o jedinečný výbuch gigantických rozmerov. Je potrebné si uvedomiť, že explózia v Černobyle mala chemicko-fyzikálny charakter a nie nukleárny. Tlak, teplota, vodík, kyslík, grafit. Tieto činidlá zapríčinili vznik situácie, ktorá približne 8 % paliva dostala do prostredia. V prípade termálnej explózie už by sme mohli deklarovať nukleárny výbuch, kedy by sa do prostredia dostali všetky rádioaktívne materiály, zo všetkých štyroch reaktorov. Pravdepodobne nie je potrebné vysvetliť rozmery tragédie, ktorá bola reálnou hrozbou. Kyjev a asi 300 kilometrový okruh by po výbuchu pripomínali skôr púšť, postupne by bol celý Svet zamorený a už po krátkom období by polovica Európy sa stala úplne neobývateľnou zónou. Je možné hovoriť - bez prehnaných emócií - o konci Sveta? To už je skôr individuálnou otázkou na čitateľa. V každom prípade kvalita života by na planéte bola značne ovplyvnená.
Legasov v týchto napätých hodinách deklaruje nutnosť odčerpania vody, ktorá sa stále nachádza pod reaktorom. Voda je silne rádioaktívna a otvor, cez ktorý je možné čerpanie, sa nachádza pod hladinou. Hľadajú sa dobrovoľníci, ktorí sa okamžite nájdu. Jedná sa o mladých mužov, vojakov. Uvedomujú si, že ich pracovné úkony sú životu nebezpečné. I napriek riziku, bez váhania do vody skočia. Termálna explózia po odčerpaní vody už nehrozí, reaktor sa ochladzuje. Ľudské životy sa počítajú, obetujú sa pri každej jednej úlohe, či už na streche, pri odstraňovaní úlomkov, pri stavaní ochranného sarkofágu, alebo napríklad pri čerpaní vody.
Kto vie, aké by malo ľudstvo osud, ako by sa vyvíjal život na Zemi, ak by aj v týchto kritických hodinách padli podobne chybné rozhodnutia, ako pri testovaní štvrtého bloku. Čo by sa stalo, ak by sa Legasov neozval a reaktor by horel štyri mesiace, ak by neprotestoval proti olovu, ktoré by pretrhlo dno reaktora a nastala by termálna explózia. Aký by mal osud miestne obyvateľstvo, ak by tento vedec netrval na evakuácii a vôbec, písal a čítal by niekto tento článok, ak by Valerij Legasov neexistoval? Nikto nevie. Čo ale vieme, že Legasova vyslali na veľkú konferenciu do Viedne, aby prezentoval rozsah katastrofy. Jeho údaje boli zmenené, azda ani netreba deklarovať, akým smerom. Legasov falošné dáta odprezentoval, avšak jeho svedomie vedca sa ozvalo a vyhralo nad statusom politickým. Spáchal samovraždu...
