-Čo by si na to mohla povedať? Mohla by si na to niečo vôbec povedať?-..hmm...Nie?-Ja sa pýtam teba.L a K sedeli v hlučnom bare. Popíjali lacné víno. Fajčili milované marlborky.Dve baby v puberte. Možno už adolescentné, no najskôr príliš skoro dospelé, najpravdepodobnejšie úplné deti.-Čo si o tom myslíš? Postačí len taký jemný odtienok názoru.-Hm..L a K si súčasne dopriali glg červeného, dva šluky z cigaretky. -Lebo, vieš, ja ..neviem..naozaj neviem, čo mám robiť.Trápne, mĺkve prestávky v ich dialógu naberali na množstve. Už to nebolo také ako..Povzdych. Oboch deciek.Nemali by sme sa takto..Najlepšie by bolo, keby..A čo keby som..Bože, prečo je..Ale hlavne, že sa..-Tak?-Hm?-Mám s ním pokračovať, nemám?-Ale veď..vieš, že to je na tebe.-Ale..Ale čo jej na to môžem..Aspoň trochu..Ešte by si myslela, že..Blížila sa jedenásta hodina večerná. Obe doma sľúbili, že do polnoci prídu. Možno skôr. Ale vyzerá to tak, že..Ja by som asi najradšej išla domov.Ale nech nejde, lebo ja ešte musím..K ponúkla L ďaľšiu cigaretu. Pripálila jej. Potom si K začala popri fajčení nervózne ohrýzať nechty. Úplne zbesilo, ako pred smrťou. Akoby príkazom. Ako šialená....Ako postihnutá....Ako debil!-Vieš ja.. poďme už hádam.Vďakabohu, už som myslela, že...
28. nov 2005 o 13:56
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 098x
L a K
o strate porozumenia, ktorá sa časom dostaví..
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(2)