..z denníka U2 fanúšika..

Tri dni šialenstva..( Koncert U2 očami fanatického psychopata..:))Vlak, neviem koľko hodín, 4.júl 2005, long hot summer.. :)Vyrážame. Ja a Dell. Vôbec neviem, o koľkej , neviem ako som sa dostala z môjho bytu na bansko-bystrickú železničnú stanicu, neviem ani to, ako sme nastúpili na vlak...Spomínam si, ako sme zastavili v Žiline. Spomínam si, že sme si na niekoľko hodinovú cestu do poľského Chorzowa kúpili asi štyri pivá, nejaké redbully, jedlo ( aj olivy - samozrejeme...Olivy sú súčasťou každého nášho dobrodružstva..:))Žilina, okolo obeda, sedíme..Sediac na akomsi múriku v blízkosti stanice čakáme na vláčik. Žilina je naším prvým a jediným prestupom na ceste za splnením si hudobného sna. Aspoň si to teda myslíme...Na počudovanie sa U2, Bono, Reg, Larryho noha...atď ..do našej konverzácie vtierajú len minimálne. Akoby sme nerozumeli, že sa to blíži. 147 dní sme na to čakali .. 147 dní ubehlo odvtedy, čo sme mrznúc v príšernej zime, no zime plnej očakávaní :) postávali s kamarátom z LM pred obchoďákom v Bielskej Biale (PL) a čakali, kedy už konečne otvoria vchod a my sa dostaneme k vytúženým lístkom na júlový koncert.Nechápeme...Je teplúčko, fajne, prázdniny práve začali a my sme free to fly to crimson sky.. A uvidíme naše lásky :).. Kecáme o všeličom možnom, sme úplne voľné, sme mimo domova, tešíme sa z leta a slobody...Hoci ešte stále nevieme, čo všetko nás čaká..Autobus, niečo okolo 15:00Úplná haluz... Že vraj : výluka...Priznám sa, nie som ktovieaký cestovateľ a v prvom momente mi ani nedošlo, čo tento pojem znamená ... No...v podstate o nič nešlo...Akurát sme sa museli vzdať cestovania v konfortnom vláčiku a „presťahovať" sa do nekomfortného autobusu :( Neviem, či sa mi to len zdá, no mám pocit, že tieto dopravné prostriedky vyrábajú stále užšie a užšie, tesnejšie a tesnejšie... Prechod cesz szlowensko-poľszkú hraniczu szme abszolwowali w autobusze...:)S úľavou sme si vydýchli, colníci nás pustili - totiž - mňa sa na hranici vždy zmocní akýsi neopodstatnený strach z toho, že mi nedovolia prejsť, zatknú ma a tak... :)Vlak, neskoré popoludnieNa poľskej strane opäť prestupujeme na vláčik. My - osoby nekomunikatívne - sme sa však poriadne neinformovali, či vlak, do ktorého sa tak hrnieme, ide fakt do Katowíc... A ...zápletka nepríde, skutočne to náš vlak bol :)Zábava graduje, graduje ...Vyťahujeme posledné pivko - vplyvom tepla, alkoholu a pre nás dosť nezvyklej situácie sa bavíme, smejeme na celý vagón, ohováreme, napodobňujeme a dúfame, že Poliaci našim rečiam nerozumejú :)Zrazu pocítime, že niečo je iné ...niečo sa deje...niečo prichádza...S „hrôzou" si uvedomujeme, že sme práve prefrčali kol tabule Katowice. Sme tam, sme v tom, môj ty bože...Vytrčíme hlavy z okienka a rozhliadame sa. Vietor nám rozčesáva vlasy. Míňame stĺpy, lampy, tabule, stromy, fragmenty vysneného mesta ..Štípu nás oči, prúd vzduchu nám do nich vháňa prach ...Takmer ani nehovoríme, vieme, že už..Že o chvíľu sme tam..Katowice, okolo 20:00Vystupujeme. Veľkosť katowickej železničnej stanice mňa - dieťa z osemdesiattisícoveho nepatrného fliačika na mape - ohromuje. Rovnako aj Dell. Šokované sme sa vymotali z chodbičiek a iných zákutí stanice a zišli sme dolu schodami - priamo do centra mesta. Čakali sme obrovské billboardy, množstvo plagátov hlásajúcich, že prídu U2, tešte sa bratia, sestry, no v tomto nás Poliaci troška sklamali. Odhodlane sme vykročili smerom k zastávke, odkiaľ sme sa podľa inštrukcií kamaráta z radov U2 fans mali električkou č.11 dostať do Chorzowa - približne 10 km vzdialeného. Aby si nás všimli nejakí nám podobní, hrdo sme vypli hrude zdobené U2 tričkami.Prvý U2 kontakt v Poľsku sme mali s nejakým peňazíchtivým ( alebo mladéhomäskachtivým ? :)) podivným ujom, ktorý sa nás na priechode pre chodcov opýtal, či ideme na koncert a vzápätí na to nám ponúkol ubytovanie.. Keďže my sme ubytovenie mali zabezpečené :):), odmietli sme a vlastne sme mu ani úplne nerozumeli...Inštrukcie boli presné, električka sa mala podľa cestovného poriadku skutočne o pár minút objaviť.Chvíľu sme špekulovali nad tou lístkovou mašinkou, potom sa nám však podarilo docieliť, že nám odtiaľ vypadli električenky.Mesto bolo v tom čase rozkopané, prerábali kanalzáciu alebo ja neviem čo..vládol tam mierny zmätok..V diaľke sme zbadali našu električku. Priznám sa, že to bolo po prvý krát, čo som ňou cestovala. Cvakli sme si lístky a postávajúc pri okne sme pozorovali neznámu krajinu za večerného svetla.Odrazu sme zastali. Neznepokojovali sme sa, mysleli sme, že sme len prišli k ďaľšej zastávke...No nebolo to tak...Stáli sme pri okne a čakali sme, čo sa stane a či niekto vysvetlí, what´s goin´on... Niekto aj vysvetlil...lenže sme mu nič nerozumeli :). Pár ľudí ostalo vzpurne postávať v električke, niektorí rezignovene vystúpili... Po pár minútach sme to vzdali aj my..Za pomoci koľajníc, ktoré sme zrakom pozorne strážili, sme sa pešo dostali až k štadiónu. Túto časť našej cesty považujem za jednu z najzaujímavejších. Od tepla, únavy a narastajúceho vzrušenia nám už zahrabávalo - zdalo sa nám, že každú chvíľu na nás z kríčkov vyskočí Bono Vox a ponúkne nám teplý puding, počuli sme hlasy, spievali sme si, smiali sme...Na stĺpoch sa začali objavovať plagáty a postupne ich pribúdalo...Zotmelo sa ...Katowice, časť Chorzow, 22:00, pár minút hore dole :) Zbadali sme ho. Stadion Slaski Chorzow. Ruch nepatrný. Pár ochrankárov na žltých štvorkolkách. Plus nejakí bližšie neidentifikovateľní ľudia. Pri jednej z brán sa krčili človiečikovia so vzhľadom U2 fanúšika. Práve sme sa však snažili vyriešiť jeden z prvých závažnejších problémov. Hoci som si aktivovala roaming - nefungoval mi, sviňa... A Dell mala so svojím telefónom tiež problém... Našťastie sa jej podarilo spojiť s mamou a tá sľúbila, že sa ozve aj mojim rodičom. Pred tým sme riešili ešte niečo - nemohli sme totiž trafiť na štadión:) ...Označenie miesta koncertu - žiadne... Až potom sme si všimli na semafóre prilepený malý, biely, odlepujúci sa papierik, na ktorom bolo s použitím čiernej fixky kostrbatým písmom napísané, že U2 a šípka doprava :)Áno...zbadali sme ho...Týčil sa pred nami ako chrám nejakého božstva. Stadion Slaski. Podišli sme k hŕstke fanúšikov. Naozaj to boli fanúšikovia: ). Poliaci. Napísali nám na ruku poradové čísla a sľúbili, že vďaka nim nás nik nemôže predbehnúť. Dell mala 13-ku, ja 14-ku...Zložili sme sa pri nich. „Vďaka“ jazykovej bariére bola naša konverzácia minimálna - oni nám rozumeli, my im nie :)Vytiahli sme deky, jedlo..a zabývali sme sa tam - na chorzovskej, studenej zemi :)Mali sme v úmysle spať, na druhý deň sme chceli byť svieže a pekné: ), no po pár neúspešných pokusoch zaspať sme vedeli, že to nepôjde. Prehadzovali sme sa, ťahali sme sa o deku, potom nás zaujal akýsi hmyz, párkrát sme sa prešli a obzreli sme si štadión ( samozrejme sme hľadali, kadiaľ by sme sa mohli dostať do VIP zóny ..:) ). Nakoniec sme si s Poliakmi zahrali hru „Ako sa volá štvrtý člen The Beatles?“ ( Nevedeli sme si na chudáka Georga spomenúť... Poliaci nechápavo omieľali Lennon, Lennon, Lennon...:)))Chorzowská zem, 5. júl 2005, 5:00 – veľmi približne...: )... sviatok sv. Cyrila a Metoda...A zrazu začalo svitať. V mysli sa mi rozozneli tóny piesne Heartland a vzápätí aj jej text ( See the sunrise over her skin ...dawn changes everything...heaven knows, this is the heartland...). Fanúšikov začalo pribúdať. Závistlivo som hľadela na rozmanitosť U2 tričiek, ktoré náhle zaplavili okolie miesta diania. Ešte stále Chorzowská zem, obedČakanie na otvorenie brán plánované na tretiu sa zdalo byť nekonečné. Teplota bola extrémne vysoká, museli sme čakať na tom najprudšom slnku, pohltené davom spotených, na úpal zrelých ľudkov. Náš transparent sme najskôr využili ako podložku, neskôr sa nám hodil ako pokrývka hlavy. Vyzeral, chudáčik, úboho :)...špinavý, skrčený, ošúchaný...Prikvitli už aj ďalší fans z našej slovenskej komunity, no s nimi sme čas pred koncertom netrávili, pretože sme sa nechceli vzdať poradia, na ktoré sme vďaka svojej oddanosti mali nárok :)..Nervozita a teplota stúpali, tlačenica bola neznesiteľná. A dosť ma zarmútila aj atmosféra. Čakala som, že sa budú zborovo spievať U2 songy, smiať sa, tešiť sa... No všetci v mojom okolí na mňa pôsobili ľahostajne .. Dokonca keď k nám doľahli zvuky soundchecku, vertigo riff a Bonovo „Olá!!“, nikoho to nejako obzvlášť nezobralo... Ešte stále Chorzowská zem, 14:30Pred zátarasami sa zjavili ochrankári s nálepkou dôležitosti na čele a pohŕdavo sa na nás zahľadeli. Namrzenosť davu trocha opadla, tí čo sedeli - vstali, aby nepriši o svoje miesta. Oblievali sme sa vodou a čakali sme, kedy to už konečne všetko začne...Areál štadiónu, 15:00A prišlo to... Stála som pred Dell, bola som tak nalepená na človeka predo mnou, že keby som zodvihla obe nohy, visela by som v lufte :).Niekoľko kompetentných osôb otvorilo brány a začala zdĺhavá kontrola lístkov, pozostávajúca asi z troch častí – ochrankari pri zátarasách, potom mládež, ktorá lístky strčila do nejakého prístroja a zas ochrankári - tesne pri tuneli vedúcom na plochu štadiónu.Ked´ ma konečne všetci checkli, bežala som ako šialená ku catwalku ( jednému z dvoch bočných pódií ), za výkrikov ochrankárov „..nebež, nebež, pokojne, pokojne...“ ( po poľsky – of course).No a - bola som tam. Netrpezlivo som čakala, kedy sa zjaví Dell.Ked´ aj ona dobehla, vyčerpane sme sa objali a bez slova sme si sadli, resp. len jedna z nás si sadla, pretože len toľko priestoru sa nám podarilo obsadiť. Zo svojich „susedov“ sme neboli ktovieako nadšené, na jednej strane arogantná babenka odená do hábov hodiacich sa tak na discofilne prežitý piatkový večer ( vysoké opätky tiež nechýbali...) a z druhej sa na nás zazerajúc tlačila drzá poľská skupinka.Potrebovali sme tekutiny, potrebovali sme piť :)...Dell - stará astmatička, vyzerala úplne dehydrovane. Po tom ako sa podujala prekliesniť si cestu cez sediacich, ležiaich a fajčiacich poľských, českých a kadejakých iných fanúšikov ( ktorých počet sa nebezpečne blížil k 70 000!! ) a nepodarilo sa jej to, obetovala som sa ja. Vravím si, vracať sa už nebudem, tekutinu veru treba, čo aj po nich postúpam... A aj oni potom stúpali po mne...:)Prvý rad, po trištvrte hodine (!)Vraciam sa s dvoma plastovými pohármi s kolou, za ktoré som vyvalila v prepočte asi 120 Sk. Hltavo pijeme a tešíme sa z toho, že teplo mierne ustupuje. Odhadom meriame vzdialenosť medzi nami a catwalkom - sú to asi dva metre... Presne oproti nám stoja naši známi - aj im sa podarilo dostať dopredu, mávame si ako šibnutí a vykrikujeme po sebe.Ani si neuvedomujeme, že teplo nám už vôbec nie je. Že slnko sa schovalo za búrkové mračná...začína poprchávať. Drobné dažďové kvapky na našich rozpálených telách pôsobia ako balzam. No dážď mohutnie a mení sa na seriózny lejak. A my blbé sme si zabudli pršiplášte. Chúlime sa k sebe ako dve opustené šteniatka a vôbec sa necítime dobre. Prvý rad, kol 19:30Na pódium vyliezajú prví predskokani – The Magic numbers, milá štvorčlenná kapelka odkiaľsi z Ameriky, ktorá hrá pohodovú, nikomu - neprekážajúcu hudbu a jedna jej členka pri tom strašne mokne..:).. Ostaní sú schovaní pod strieškou. Pri pohľade na ňu ma zaleje pocit spolupatričnosti.Rozhodujem sa, že pred tým ako vzhliadnem U2, absolvujem ešte poslednú navštevu chemickej toalety :) Zamykanie nefunguje, otvorí ma akýsi mládenec, no všetko mi už je jedno...Pri ceste späť zablúdim a nechtiac sa dostanem až k druhému catwalku...Z bezohľadnosti a škodoradosti ľúdí, ktorí sa ani nesnažia pochopiť, na čo sa pýtam, ma ide poraziť..No nakoniec sa mi podarilo dostať späť...Je mi zle, je mi zima...:( Prvý rad, asi 20:45..Prichádzajú The Killers. Veľmi som sa na nich tešila a chcela som si ich vystúpenie užiť. No po prvej pesničke sa mi začne točiť hlava a chvíľu sa mi zdá, že práve sedím na lunaparkovej lodi, ktorá sa práve pohýna. Zisťujem, že som strašne hladná, sklamaná a vlastne ani U2 vidieť nechcem...Snažím sa presvedčiť Dell, aby sme odtiaľ vypadli...Našťastie nesúhlasí.. :)Brandon spieva miestami falošne, je nudný a nefunguje mu mikrofón...Končia...Viem, že to znamená, že...O pár desiatok minút by sa mali objaviť, áno - oni..:)Prvý rad, niečo pred 22:00Je mi hrozne. Nie len fyzicky. Cítim, že to asi nezvládnem... Veď som už predsa počula o toľkých prípadoch odpadnutia! A to na koncerte Kelly Family, preboha!Bola som si istá, že mi príde zle, že si koncert neužijem. Chce sa mi plakať, všetko mi pripadá beznádejné a nezmyselné... Len s veľmi malým záujmom sledujem členov U2 štábu, ktorí z pódií odstraňujú vodu, aby sa majstri nebodaj nepošmykli a nazvučujú The Edgeovi gitary..Je už takmer úplná tma.Zrazu sa ozvú tóny neznámej piesne, som presvedčená, že ju spieva Bono, dospela som do štádia, kedy mi každý hlas znie ako Bonov ( v skutočnostu to bola pieseň kapelky Arcade fire – Wake up..).Na pódium vyliezajú štyri osôbky a nik ani len netuší, kto by to tak asi mohol byť..:):):)Akoby ma niekto preplieskal...Obavy, depka a znechutenie sa úplne vytratia a ja sa nechám strhnúť atmosférou davu a spolu so všetkými ostatnými začnem kričať ( BONÓÓÓ, BONÓÓÓ...:))).Potom to všetko ide rýchlo. Možno až príliš :). Jú Tú na nás vybalili tie najúžasnejšie pecky, naše srdcovky, hymny našich dní a všetko to pekne okoreňujú nádherné vizuálne efekty, zmeny kostýmov :) a samozrejme – Bonove povestné príhovory...Najdramatickejším momentom vystúpenia bolo pre nás s Dell to, ked´ cez song All I want is you prikráčal Bono tesne k nám, prezrel si náš špinou, vetrom a dažďom sprznený transparent ( až na druhýkrát sa mu podarilo prečítať si ho celý..:)) a akoby na znak vďaky si priložil ruku na srdce a zvodne sa nám zahľadel do našich opusteno - šteniatkovských očí :)( „Starý kocúrisko..“ zhodnotila to Dell neskôr..). Nebolo mi veru všetko jedno - práve cez túto pieseň si Bono na pódium vyťahuje dievča a tancuje s ním... Na(ne)šťastie si ani jednu z nás nevybral, čo sme si vysvetlili tým, že ani jednu z nás nechcel svojím výberom raniť a určite sa aj bál, že by nám drblo, keby si nás vytiahol :):):)Dostalo ma aj to, ked´ pred I still haven´t found what I looking for začal hovoriť o tom, aby sme sa nebáli a že všetko, čo si želáme, raz príde, Španieli tomu hovoria „magnana“...:) Vtedy mi Mr. B pripomenul nejakého temperamentného milovníka, Zorra alebo ja neviem, Rickyho Martina..:):)Kedykoľvek som sa pozrela na ľudí okolo seba, v ich očiach sa odrážali blikajúce svetielka z obrovskej obrazovky a na lícach sa im leskli slzy. Páriky sa objímali a pohupovali sa do rytmu piesní..Cez One nám Bono „prikázal“ vytiahnúť mobily a zasvietiť nimi. Ked´ som pozrela za seba, nemohla som uveriť tomu, čoho som svedkom. Predstavte si niekoľko desiatok tisíc svetielok, ktoré sa zjavili na obrovskej ploche tribúny aj pod ňou.... Zmocnil sa ma pocit šťastia a dojatia... V takýchto chvíľach sa človeku fakt zdá, že všetko bude už len krásne... A uverí! Ozaj uverí! :)Cez New Year´s day, pieseň, ktorá bola venovaná poľskému hnutiu, vytiahli Poliaci na tribúne biele šatky, ľudia pod pódiom červené a na znak vďaky chlapcom z U2 tak vytvorili obrovskú poľskú zástavu.Bono bol dojatý... prezliekol si bundu tak, aby bolo vidieť jej vnútornú – červenú časť...Ja ozaj nie som prehnane romantická duša, no aj ľudia, ktorí U2 radi nemajú, často tvrdia, že ich koncert je životným zážitkom :) Úžasný bol aj Adam s tými svojimi huncútskymi írskymi očami a The Edgeove dinosaurie pohyby s gitarou ( ako skonštatovala Dell :):)). Počas záverečného Vertiga som sa dosť zabavila na Larryho záchvate smiechu, vyplývajúceho z Bonovej odhodlanosti a chuti donekonečna spievať a spievať ( swinging to the music, swinging to the music...).:):)Ďaľším fascinujúcim momentom bolo Bonovo sólo na bubon cez Love´n´Peace or Else – mlátil naň síce hlava - nehlava, no fakt oduševnene! :) A tak...:)Niekde v Chorzowe, hlboká nocDostať sa po skončení vystúpenia z areálu štadióna bolo rovnako ťažké ako vstup, ak aj nie ťažšie. Ak prirátam úplne vymleté, spotené a dojaté existencie, kníšuce sa smerom k jednému z dvoch východov, je to všetko ešte viac pochopiteľné :)Stretávame sa s nejakými kamarátmi, no na to, aby sme si zdelili zážitky, sú ešte príliš čerstvé. Veľmi nejasne sa so známymi z LM dohadujeme, kde nás budú aj s autobusom, ktorým nás zoberú domov, čakať. Chceme si ešte kúpiť nejaké suveníry.. Ehm...to bola jedna z osudných chýb...Niekde v Chorzowe, ešte hlbšia noc, myslím, že už 6. júl 2005Potĺkame sa okolo štadióna. Všade je už ticho. Stánkári s tričkami, odznakmi, šiltovkami, plagátmi...už zmizli... Očividne rovnako zmizol aj náš autobus... Sme samy v cudzom meste. Nikde nikoho, Dell sa s mikuláščanmi nemôže spojiť ani telefonicky. Konečne však príde SMS. Vytiahne mobil a...Obrovskou rýchlosťou sa okolo nás mihne prízrak na bicykli a mobil jej vytrhne priamo z ruky. Akosi mi nedochádza – ved´ som pred pár minútami videla Bona, nemá ma už v živote čo trápiť :)Dell začne toho hnusáka poľského naháňať a rozzúrene mu nadáva ( dosť drsne..:)).Niekoľko minút ju v rozvetvených kríkoch parku hľadám. So stoickým kľudom dvakrát zakričím jej meno a ked´ sa neozýva, kráčam ...a kráčam...úplne apaticky...V hlave mi ešte doznievajú posledné tóny Vertiga. Usmievam sa, normálne sa usmievam :) Jediné, čo ma zamrzí je, že Dell mala v ukradnutom mobile fotky z koncertu...:) A trocha ľúto mi príde aj rodičov. Zrejme sa dosť vyplašia, keď sa nám nebudú môcť dovolať...:) Našťastie ju, zablúdeného ovčeka, nachádzam a uvedomujeme si, že nám neostáva nič iné, len sa za tmy dostať na vlakovú stanicu. Zas nám pri tom pomáhajú koľajnice električky č.11... Ako Janko a Marienka..:):):). Dell zúri, ja sa rozplývam..Detailne jej opisujem fyzické vplyvy Bonovej charizmy..:)Železničná stanica, asi tri hodiny v nociÚspešne sa dostávame na stanicu, cez plecia prehodená deka, v ruke suchý rožok, na nohách pľuzgiere, oči napriek situácii rozžiarené..A ešte viac sa nám rozžiarili pri pohľade na interiér katowickej železničnej stanice. Doslovne ma ovalilo to množstvo červeno - čierne odetých U2 fanúšikov, voľne pohodených a spiacich na podlahe, schodisku, lavičkách...Aj my si nachádzame svoje miestečko, kam skladáme unavené hlávky plné zážitkov a piesní...Ďakujeme vyšším silám za to, že sme nemali možnosť kúpiť si na pamiatku nejaký suvenír a ostali nám tak peniaze na lístok na vlak...Na dlážke pred rýchlo-občerstvením, hned´ nad schodami si rozkladáme deku a nechávame sa unášať hladinou toho najúžasnejšieho spánku.......až kým ma nezobudí nadávajúci smetiar, ktorý kvôli nám nemôže so svojim kontajneríkom prejsť..:):):):):)