Draghi uviedol, že stabilizácia pomerov v eurozóne spočíva na dvoch pilieroch - prvým je spoločné úsilie reformovať, čiže ďalej integrovať eurozónu na finančnú, fiškálnu, ekonomickú a politickú úniu so spoločným dohľadom nad finančným trhom, vymáhateľnými pravidlami pre rozpočtovú politiku, ako aj zdieľanou suverenitou, ktorá bude mať politickú legitimitu. Inak povedané postupná premena eurozóny (nie Únie !) na štát. Druhým pilierom podľa Draghiho je záväzok národných vlád je udržať resp. obnoviť konkurencieschopnosť vlastného štátu.
Problémom eurozóny nie je konkurencieschopnosť celku, ale veľmi nerovnomerný vývoj v jednotlivých členských štátoch. Podľa mňa, prijatie eura niektorými členskými štátmi viedlo k oslabeniu ich konkurenčnej schopnosti. Snaha je teraz to rýchlo zmeniť. Draghi sa preto venoval politikám, ktoré zvýšia konkurencieschopnosť štátov - uviedol najmä lepšie využívanie vzdelaného ľudského potenciálu na inovácie a rast výroby sofistikovanejších produktov, a vzdelávanie, ktoré si aj pri všetkých snahách o zníženie deficitu, musí nielen zachovať, ale aj zlepšiť kvalitu. Ďalšou dôležitou vecou, ktorú Draghi uviedol, je nájsť všetky úzke miesta, ktoré bránia plnému využitiu zdrojov. Zdroje musia odísť z neproduktívnych oblastí tam, kde budú produkovať a najmä vytvárať pracovné miesta.
Možno tieto vety znejú banálne a samozrejme, ale fakt, že sa touto témou zaoberal samotný prezident ECB, ktorý to primárne nemá v náplni práce, znamená, že ich pokladá za veľmi dôležité pre eurozónu. Čiže sú dôležité aj pre Slovensko.
Na Slovensku však učitelia štrajkujú, a ani zriaďovatelia škôl, ani vláda neprišli s nijakou iniciatívou ako skvalitniť vzdelávanie. Pritom v testovaní PISA OECD, ktoré skúma, ako sú študenti pripravení na požiadavky trhu práce, sme dopadli už dvakrát za sebou podpriemerne v rámci OECD. Nezdá sa, že by toto príliš znepokojovalo ľudí, ktorí rozhodujú. Celá debata o školstve sa tak, žiaľ, zúžila len na štrajk učiteľov a ich mzdové požiadavky. Otázka kvality a výsledkov je stále na okraji záujmu.
Ešte horšia situácia je pri hľadaní a najmä odstraňovaní úzkych miest, ktoré bránia tomu, aby vzácne zdroje prechádzali z neproduktívnych projektov do produktívnych. O takéto záležitosti sa starajú predovšetkým súdy a iné inštitúcie, ktoré majú na starosť aplikáciu a vymáhanie práva. Na Slovensku sme pritom boli nedávno svedkami ako vysoký funkcionár generálnej prokratúry pravdepodobne nezákonným a svojvoľným spôsobom rozhodoval o alokácií vzácnych zdrojov. Bolo to možné aj preto, lebo na Slovensku táto inštitúcia nemá riadneho šéfa. Vieme o čudných rozhodnutiach súdov, vrátane Ústavného súdu, vo záležitostiach týkajúcich sa konkurzov a reštrukturalizácií podnikov, či vlastníckych práv občanov. Panuje všeobecná nedôvera v možnosť domôcť sa spravodlivosti.
Aj takéto zdanlivo nesúvisiace fakty priamo vyplývajú na konkurencieschopnosť Slovenska a jeho postavenie v rámci eurozóny. Ani od vlády, ani od predstaviteľov justície a prokuratúry však doteraz neprišiel návrh, ako napraviť chyby a zaistiť väčšiu dôveru verejnosti (a teda aj tých čo tvoria hodnoty a pracovné miesta), že na Slovensku sa dá spoliehať na spravodlivé a nestranné súdy. Pokiaľ sa situácia nebude riešiť a verejnosť nebude mať nádej, že sa stav zlepší, možno očakávať, že investori prestanú mať o našu krajinu záujem. Dovoľujem si tvrdiť, že garancia spravodlivého a rovnakého zaobchádzania v obchodných sporoch je rovnako dôležitá, ak nie dôležitejšia, než celkové daňové zaťaženie.
Školstvo a spravodlivosť sú témy, ktoré dnes hýbu spoločnosťou a budú rozhodujúce pre ďalší osud Slovenska.
My v Novej väčšine si to veľmi dobre uvedomujeme.
