Jednou z nich sú vratké základy eurozóny, ktoré sa obnažili v dobe recesie. Ukázalo sa, že časť európskych štátov nie je dostatočne konkurencieschopná. Členstvo v eurozóne im dlhodobo dávalo nesprávne signály a oni si na to zvykli. Teraz prišiel čas precitnutia ... Medzitým Európe vznikla nová konkurencia. Nielen v ekonomike, ale aj v pohľade na svet a životné hodnoty. Ak má Európa prežiť a udržať si svoje hodnoty - demokraciu, ľudské práva, kultúru - musí na tieto výzvy nájsť adekvátnu odpoveď.
Často sa mi zdá, že Slovensko sa na seba pozerá ako na izolovanú dolinu stratenú kdesi v horách, kde ruch sveta nedoľahne. Zaoberáme sa najmä vlastnými záležitosťami a málo dbáme o to ako nám naše skutky pomôžu v upevňovaní postavenia nášho štátu vo svete. Na nové výzvy budeme musieť reagovať a vysporiadať sa s nimi aj my. Je ich mnoho - napríklad čo nás bude živiť o dvadsať - tridsať rokov ? Ako dlhodobo stabilizovať a udržať sociálny systém pri nepriaznivom demografickom vývoji ? Ako udržať vzdelaných mladých ľudí na Slovensku ?
Slovensko si začiatkom 90. rokov zvolilo istý model štátu, ktorý vychádzal ešte z modelu vlády jednej strany a približuje sa korporativistickému štátu. Celú moc v štáte si delia vedenia politických strán, veľkých korporácii a finančných skupín. Tento model s veľmi úzkou základňou moci našťastie nebol prekážkou pri našej integrácii do NATO, EÚ a eurozóny ako aj pri modernizácii krajiny. Jeho negatívne črty - najmä pasivita obyvateľov, ktorí stratili vieru, že dokážu vo svojom štáte niečo zmeniť a ovplyniť - sa čoraz viditeľnejšie a naliehavejšie stávajú záťažou. Sprevádza ho korupcia, nedôvera v súdnu moc a možnosť domôcť sa základnej spravodlivosti, neschopnosť vyberať dane, poddanské postavenie zamestnancov v niektorých veľkých firmách, ktoré mimochodom dostali obrovské štátne stimuly. Slovensko preto dnes nie je štátom, ktorý by smeroval k hviezdam ...
Politické strany, ktoré boli nositeľmi korporativistického modelu, sa ho samozrejme nechcú vzdať. Sú za jeho mierne vylepšenia, no neblahá koalícia vrcholových politikov, šéfov vplyvných finančných skupín a predstaviteľov silných podnikov by sa v každom prípade mala zachovať. Domnievam sa, že to by znamenalo, že Slovensko ostane v slepej uličke. Doba je zrelá na zmeny.
To je dôvod, prečo som sa pridal k Danielovi Lipšicovi, Janke Žitňanskej a ďalším. Našiel som tu skupinu ľudí, ktorí si uvedomujú nutnosť zásadných zmien v našej spoločnosti a majú podľa mňa odvahu, energiu i schopnosť nielen pre túto zmenu získať občanov Slovenska, ale ich aj potom uskutočniť.
