Náušnice zo Stockholmu - IX

Frida poznala Jacka dobre, pretože istý čas bývala s Målin v stockholmskom byte. Práve ona zbadala blúdiaceho Jacka a na pár sekúnd stratila dôveru k svojim očiam, kým jej túto pseudohalucináciu Målin mlčky nepotvrdila. Målin schytila Fridu za ruku a utekali poza stromy a mimo Jackovho dohľadu k najbližším skalám. Kým si Jack pomaly vykračoval, dve dievčatá sa krčili pod skalou, mierne zadýchané, mierne spotené, premýšľajúc, ako sa mohli dostať do takejto situácie. Målininu tvár obliala červeň. Nikdy nemala dobrú fyzickú kondíciu, ale zato jej silná vôľa ju dokázala primäť aj k náročnej turistike či občasnému behu po pláži. Neubehlo ani 5 minút a Målin začala pochybovať, či mala skutočný dôvod, prečo tak zbrklo reagovala. Jack pre ňu síce už nič neznamenal, ale obava, že ho teraz stretne, ňou nečakane zatriasla a uvrhla jej myseľ do chaosu. ‘Ako by sa tu mohol Jack objaviť?!’, začínala racionalizovať nepravdepodobnosť jeho výskytu uprostred švédskej prírody, akoby sa jednalo o nejakého prehistorického jaštera. Frida sa unavene posadila na veľký vyhriaty kameň a rezignovane hľadela smerom k jazeru.Zo zamyslenia ich strhli sotva počuteľné kroky. Målin zatajila dych, aby počula, čo sa bude diať. Jack sa vyškriabal na vrchol skaly a zadíval sa na jazero pod sebou.„Aha, tak tu si!“, začula Jackov hlas, a hoci nerozumela, čo povedal, prepadla ju panika, že on vie o jej prítomnosti. S Fridou sa na seba pozreli. V hlave jej vírili myšlienky, čo mu povie, aby mala ten trapas čo najskôr za sebou, lenže Jack vo svojom rodnom jazyku hovoril ďalej a tak usúdila, že možno o svojej bývalej priateľke, čupiacej pod skalou, napokon ani netuší.Jack sa momentálne prihováral k jazeru Vänern. „Pamätáš sa na mňa a na Målin?“ Jazero však zjavne nedisponovalo pamäťou a preto ostávalo pokojné. A na počudovanie – aj Jackov nervový systém vôbec nereagoval. Celú cestu zo Stockholmu až sem sa vracal k posledným momentom ich vzťahu. A teraz pred sebou už videl len skaly, stromy, jazero, občas nejaký čln... a došlo mu, že svet si ide svojím tempom. Zrazu sa mu do nosa vletelo zopár dôverne známych molekúl. Zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol. Usmial sa. Målinin parfém objímajúci sa s vôňou jej tela ho bleskovo preniesli na piknik do Djurgården. Otvoril oči a zašepkal: „Zbohom Målin, ži si svoj príbeh. Dúfam, že stretneš človeka, s ktorým budeš naozaj šťastná. Ja ťa však už nechcem v živote vidieť, ani o tebe počuť. Nikdy.“Kroky sa vzďaľovali. Frida a Målin počkali ešte zopár minút, kým sa odhodlali vyliezť spod skaly.„Čo hovoril?,“ vyzvedala Frida.„Naozaj netuším. Ale najskôr niečo o mne...“, prevrátila oči Målin a kývla rukou, „ale okrem môjho mena som mu nerozumela ani slovo.“