Ale teraz už dorazil. Teraz už dáva pozor. Domček z červených tehál, na ulicu pozerajúce dve okná, hnedá bránka a krásne udržiavaný kvetinový záhon. Malá tichá ulička s pár tuctom domov. Chlapci hrajú futbal na ulici, ženy vešajú prádlo v záhradách, stará babka sa prechádza so svojím čiernym jazvečíkom. Chrobáci bzučia, vietor nežne fúka a slniečko sa za mráčik schováva. Je pokoj. Radosť a jednoduchosť. Zrazu sa zháčil. Doterajšiu rozhodnosť nahradila neistota a strach. Prišiel nevhod, nie v správny čas. Teraz je všetko tak dokonalé, tak úžasné. A on ťažké tajomstvá a bolestnú minulosť prináša. Chce tie tajomstvá odhaliť, chce byť neľútostný presne ako život bol sním. Ale predsa niekde vo vnútri cíti, že to nesmie spraviť.
Zacíti obrovskú rokmi potláčanú bolesť a hnev. Hnev, ktorý rokmi len rástol. Ale s hnevom spolu vyplávalo na povrch aj zabudnuté a dávno necítené teplo. Voľačo príjemné. Možno to robí ten kraj, čerstvý vzduch, pestrofarebné kvety a motýle, hrajúce sa deti alebo milý úsmev starenky.
Ale môže byť tiež, že je to príležitosť pre jeho vychladnuté srdce. Príležitosť, aby IM všetko vrátil. To poníženie a ubližovanie, ten strach a tú obrovskú bolesť ktorú len naozaj silné duše unesú. Zľakol sa sám seba. Od toho človeka akým sa stal. Ktorý sa živí žlčou, kúpe sa v bolestiach a sníva o pomste. Stal sa takým, akými sú ONI. Jeho duša je už nakazená, len previnenia mu chybajú.
Utiekol. Tak odišiel ako aj prišiel. Rýchlo. Nevšímal si kade prechádza. A predsa sa niečo zmenilo. Jeho rozhodnosť nahradil strach. Jeho ťažké a rýchle kroky teraz drobné slzy sprevádzajú. Bezsenné noci, pomstychtivé týždne, ťažiace mesiace a roky plné hnevu sú zrazu preč...vzdal to. Po rokoch sa prvý krát smial. Cítil, že vyhral.
Áno, bol výťazom. Porazil sám seba, svoje zlé myšlienky a svoje srdce otvoril pre odpúšťanie...
