Klasika, znova sme meškali. Rýchlo som tlačila kočík s Miou a Mareka som popoháňala nech sa trošku ponáhľa.
Pred nami išla jedna mamina s dcérkou, tiež oneskorenci, a nechtiac som si vypočula ich rozhovor.
Matka - „A povedz pani učiteľke, že sme zaspali !“
Dcéra – „Dobre, poviem.“
Matka (už mierne nervózne) – „ A nieže prinesieš zlú známku!“
Dcéra – „Mamy, sľubujem, že nedonesiem.“
Matka (už nervózne) – „Ty, ak donesieš z písomky dvojku, zaškrtím ťa!“
Dcéra – (už sa radšej ani neozve)
Matka (jej nervozita prešla do hystérie) – „Ak budeš mať kvôli tomu na vysvedčení dvojku, radšej ani domov nechoď. ZABIJEM ŤA!!!“
Až ma zamrazilo. Ja viem, že veľa krát deťom povieme aj také veci, ktoré nemyslíme celkom vážne, ale dva dni pred vysvedčením stresovať a vyhrážať sa vlastnému dieťaťu zabitím, sa mi nezdá normálne. Mimochodom to dievčatko malo asi 9-10 rokov.
Ak rodič celý školský rok sleduje učebné výsledky dieťaťa, tak vysvedčenie by mu nemalo spôsobiť žiadne prekvapenie.
Pred školou som si syna ešte viac vystískala ako zvyčajne a on mohol bez kŕčov v brušku utekať do školy.
P.S.: Do školy sme nakoniec prišli na čas. :O)
