Africká odysea – Jabal Mara

Pred dvoma hodinami som si z vrcholu Jabal Mary (3100m) rukou nakreslil celý kráter a zdalo sa mi, že asi sto metrov pod jaskyňou vedie malý chodníček, ktorý sa stráca vo zvetraných skalách. V celom tele cítim napätie z toho čo ma čaká. Na žiadne lezenie nie som pripravený a predo mnou sú tridsať a viac metrové steny.
Dážď mi veľmi nepomáha. Okrem toho, že môže so sebou priniesť maláriu, zvyšuje moju miernu depresiu zo samoty. Za posledné dni som stretol len dvoch ľudí. Na vrchole som sa pristihol, že sa rozprávam z malými čiernymi hadmi. Psycho. A to ešte netuším, že o pár týždňov mi Mustafa vysvetlí, že sú to tie najjedovatejšie hady v oblasti. Optimistický scenár uštipnutia hovorí o ochrnutí celého tela.

Krátko som pokonverzoval aj so šedým paviánom, veľkým ako kuchynský stôl. Celé hodiny ma sprevádzal počas výstupu na vrchol krátera. So stometrovým odstupom a nesmiernou trpezlivosťou sledoval kedy zmiznem z jeho rajónu. Vždy keď som zastal, on si sadol na svoj holý zadok a začal štekať, čím mi jasne dával najavo, že sa mám zdvihnúť a padať ďalej. Pre toto neúnavné povzbudzovanie som ho nazval "Tréner" (Občas, keď som bol so silami takmer na dne, som to kombinoval s nepublikovatelnými prídavnými menami).

... 
S Trénerom sme sa spoznali v noci pri horúcich prameňoch, ku ktorým som dorazil až po zotmení. Ešte stále si celé moje telo pamätá na ten uvoľňujúci pocit, keď po malých kúskoch klesalo do horúcej vody. Na okraji horela sviečka, pod hlavou som mal položený môj starý ešus a dlho, predlho som hľadel na hviezdami posiatu africkú oblohu a myslel na domov. Horúca voda prúdiaca z útrob Jabal Mary akoby čistila nielen telo ale i dušu a srdce.
Občasné zapraskanie vetiev medzi neďalekými palmami a pád kamenia z priľahlej skalnej steny, z času na čas rušili môj relaxačný pobyt v Jabal Mara Spa. Snažil som sa neprepadnúť panike a ukľudňoval som sa tým, že v týchto oblastiach nežijú žiadne šelmy, ktoré by uvítali ohriate biele mäsko ako nečakané spestrenie ich jednotvárnej stravy.
Ráno po otvorení stanu som zbadal pôvodcov nočných výtržností. Početná rodina paviánov vedená Trénerom hľadela z bezpečnej vzdialenosti na môj stan. Tlieskanie rukami, ktoré ich malo odohnať, v nich vyvolalo novú vlnu záujmu a o pár krokov sa priblížili. Až zvuk lyžičky bláznivo trieskajúcej po ešuse ich donútil k ústupu. Z pomedzi paliem trpezlivo hľadeli na to, ako si balím stan a veci na spanie. Na záver som si nabral horúcu vodu z prameňa do dvojlitrovej flaše, čím som zadarmo získal pomerne chutnú minerálku.
Raňajky som úplne preskočil. Bagety mi dávno splesniveli, hnusne sladký melónový džem som deň dozadu venoval jednému domorodcovi a datle mi už pekne lezú krkom.
...

Dážď ustal ako keď utne.
Voda nazberaná v malých údoliach medzi skalami steká až na okraj útesov odkiaľ nehlučne padá na dno krátera. Ja idiot, som si z nej nenabral ani kvapku. Naivne som veril, že do dvoch hodín dorazím k jednému z jazier. O pár hodín to budem veľmi ľutovať.
Všadeprítomné vlhko varovne zdvíha prst a vyzýva k maximálnej opatrnosti pri zostupe. Sústredím sa a ešte raz si preberám všetky možnosti. Viem, že je to jednosmerka. Keď zleziem prvý vodopád, cesta späť s tridsaťkilovým batohom a bez lana je nemožná. Dole je však voda a východ z krátera, a za ním dedinky s jedlom.

Je čas vyraziť.

(článok je pokračovaním predošlého dielu " Africká odysea - Darfúr ")